Archeológia sa dlho pozerala na zvieratá v hroboch cez optiku súčasného človeka. Keď sa dnes v Pobaltí nájdu kosti psa tesne pri ľudskej kostre, ponúka sa príbeh verného spoločníka alebo strážcu na ceste na onen svet. Lenže výskum, ktorý spája starobylú DNA, izotopy a štúdium kostí, ukazuje, že realita mohla byť iná – a možno taká, akú si dnes nevieme predstaviť. Práve na tejto hranici medzi dôkazom a predstavivosťou sa odohráva súčasná debata o tom, čo si archeológia môže dovoliť tvrdiť.
Ešte v 70. a 80. rokoch 20. storočia objavili výskumníci v mohyle kultúry Hopewell na území dnešného Illinoisu hrob s kostrou zvieraťa, ktoré malo okolo krku náhrdelník zo schránok. Podľa veľkosti a tvaru ho dlho považovali za šteňa. Ozdoba a starostlivosť v hrobe vtedy viedli k záveru, že ide o milovaného spoločníka, domestikované zviera, o ktoré sa ľudia starali. Lenže keď kosti v roku 2015 znovu analyzoval archeológ Angela Perri a jeho kolegovia, zistili, že nejde o psa – v hrobe ležal mladý rys. Záver o domestikovanom miláčikovi sa zrútil. Ostáva však niečo iné: zviera niekomu naozaj niečo znamenalo. Niekto sa rozhodol jeho telo zabaliť, ozdobiť a pochovať.
Tento príklad nie je ojedinelý. Zvieratá v hroboch sa často vykladajú ako doplnok k ľudským dejinám – kôň ako dopravný prostriedok či znak postavenia, pes ako slúžiace zviera. Divé zvieratá sa zvyčajne pripisujú rituálu alebo mýtu. Takéto výklady môžu byť nepodložené predpoklady, v horšom prípade prenášajú na iné spoločnosti západné a koloniálne predstavy o tom, že vzťah k zvieratám je u všetkých ľudí transakčný. Práve preto sa dnes časť výskumu snaží pozerať na zvieratá v hroboch mimo známych kategórií domáceho miláčika a hospodárskeho zvieraťa.
Výskumný tím z Oxfordskej univerzity, konkrétne Palaeogenomics and Bio-Archaeology Research Network (PalaeoBARN) pod vedením Gregera Larsona, skúma, ako sa zvieratá pohybovali, množili a žili po boku ľudí. Jedna vetva práce, ktorú vedie výskumník AB Siegenthaler, sa venuje práve hrobom, ktoré sa vymykajú bežným kategóriám. Ide o psy, hady, vtáky, pumy aj spomínaného rysa z Hopewellu. Tieto nálezy naznačujú vzťahy, ktoré sa nedajú vysvetliť len úžitkom, rituálom alebo vlastníctvom.
Do tejto línie výskumu patrí aj práca s približne 1 000 rokov starými cintorínmi z doby železnej, kde boli ľudia a psy pochovaní spolu. Na území dnešného Estónska a Lotyšska sa v hroboch rôznych železných kmeňov nachádzajú psie kostry uložené vedľa ľudských – niekedy úplné, niekedy stočené tesne pri tele, inokedy pri nohách. Tím, na ktorom sa podieľa aj výskumník Eduards Plankājs z Lotyšskej univerzity, skúma tieto pozostatky pomocou viacerých metód. Analyzuje starobylú DNA, aby zistil, či psy patrili k miestnym líniám alebo prišli odinakiaľ, a sleduje vzorce pôvodu a migrácie. Meria chemické izotopy v kostiach, aby odpovedal na otázky o strave a pohybe: jedli tieto zvieratá to isté ako ľudia, vedľa ktorých ležia? Cestovali spolu? A napokon študuje opotrebovanie a hojenie kostí, aby videl, ako telo psa reagovalo na prácu, zranenia a vek.
Každá z týchto metód ponúka okno do života dávneho tvora. Spolu vytvárajú ucelenejší obraz nielen o tom, prečo boli psy pochované s ľuďmi, ale aj o tom, ako s nimi žili. Napriek tomu aj všetky biologické a biomolekulárne údaje pripúšťajú viacero možných príbehov – alebo ich obmedzujú podľa toho, aký svet si výskumník nosí v hlave. Psy mohli byť znakom postavenia, uložené do hrobov elít s rovnakým úmyslom ako starostlivo opracovaná čepeľ alebo dovážaná nádoba. Mohli byť uctievané ako duchovní strážcovia, pochovaní, aby chránili a viedli komunitu. Alebo si možno predstaviť človeka a psa so životmi oveľa tesnejšie previazanými: delili sa o jedlo, hrali sa, pes spával pri človekových nohách, zostarli spolu a po ich smrti niekto rozhodol, že ich pochovajú tak, ako žili – bok po boku.
Prečo sa zvieratá v hroboch čítajú cez ľudské oči
Archeológia ako odbor vznikala v prostredí, kde sa zvieratá chápali predovšetkým ako nástroje alebo majetok človeka.
Tento pohľad nie je univerzálny, no často sa nevedomky prenáša aj na spoločnosti, ktoré mali úplne iné vzťahy k neživému svetu aj k živým tvorom. Keď výskumník nájde psa v hrobe, môže mu automaticky pripísať rolu, akú má pes v jeho vlastnej kultúre – verný spoločník, člen rodiny, alebo naopak sluha. Odborníci preto čoraz častejšie upozorňujú, že takéto vysvetlenia môžu byť skôr odrazom súčasnosti než minulosti. Dôkazy o tom, že zviera bolo pochované s úmyslom, ešte nehovoria, čím pre pochovávajúcich bolo.
Ako sa skladá obraz dávneho života: DNA, izotopy, kosti
Moderná archeológia nepracuje s jediným typom dôkazu.
Starobylá DNA dokáže odhaliť, či bol pes miestneho pôvodu alebo prišiel z diaľky, a naznačiť príbuzenské vzťahy medzi psami z rôznych hrobov. Izotopy v kostiach a zuboch prezrádzajú, čím sa zviera živilo a či sa pohybovalo medzi lokalitami. Stopy na kostiach zase ukazujú, či pes ťahal bremeno, niesol náklad alebo utrpel zranenie, ktoré sa zahojilo – čo znamená, že sa mu dostalo starostlivosti. Ani spojením všetkých týchto metód však nevznikne uzavretý príbeh o význame psa v hrobe. Vznikne obraz toho, ako zviera žilo, nie toho, čo znamenalo pre ľudí, ktorí ho pochovali.
Rys z Hopewellu a hranice vedeckej istoty
Prípad rysa z mohyly Hopewell je učebnicovým príkladom toho, ako sa vedecký výklad môže zmeniť.
Desiatky rokov platilo, že v hrobe leží pes alebo šteňa, a tento predpoklad sa stal súčasťou príbehu o vzťahu medzi človekom a psom v pravekej Severnej Amerike. Až opätovná analýza kostí v roku 2015 ukázala, že ide o mladého rysa. Záver o domestikovanom miláčikovi sa rozpadol, no nevyvrátil samotnú skutočnosť, že zviera bolo pochované s rovnakou starostlivosťou. Práve táto skúsenosť ukazuje, prečo by archeológia nemala predstierať, že jej tvrdenia sú nemenné a definitívne. Vedci môžu pomenovať, čo vidia, no mali by rozlišovať medzi pozorovaním a výkladom.
Prečo je dôležité priznať neistotu aj v čase antivedeckých nálad
V súčasnej verejnej debate, kde sa spochybňuje vedecký konsenzus, môže vyzerať lákavo trvať na tom, že veda hovorí jediným a konečným hlasom.
Unearthing What Archaeologists Can and Cannot Know.
Lenže takýto prístup je práve proti podstate vedy. Veda je sebakorigujúca a jej sila spočíva v schopnosti priznať, že poznanie je dočasné a že nové dôkazy môžu zmeniť staré závery. Archeológia je v tomto smere obzvlášť citlivá, pretože jej interpretácie o pôvode, identite a príslušnosti sa šíria aj mimo akademickej pôdy – ovplyvňujú verejnú pamäť, politické naratívy a kultúrne sebapochopenie. Práve preto by mala byť úprimná o tom, čo vie a čo len tuší.
Predstavivosť ako nástroj, nie slabosť
V archeológii nejde o to, aby si výskumník vymýšľal. Ide o to, aby si dokázal predstaviť aj možnosti, ktoré nevyplývajú z jeho vlastnej skúsenosti. Vedec, ktorý študuje psy v hroboch, musí pripustiť, že vzťah medzi človekom a psom mohol mať v minulosti podobu, ktorú dnes nemáme v slovnej zásobe. Predstavivosť tu nie je opakom dôkazu, ale spôsobom, ako sa vyhnúť príliš úzkemu výkladu. Práve vtedy sa otvárajú dvere k alternatívnym svetom – vrátane takého, v ktorom má pes význam, ktorý presahuje naše chápanie.
Význam tohto prístupu presahuje archeológiu. Ak sa spoločnosť naučí rozlišovať medzi dôkazom a výkladom, získava presnejší obraz minulosti aj lepšiu ochranu pred zneužitím vedeckých naratívov na politické účely. Archeológia, ktorá si uchová vedeckú poctivosť a zároveň dokáže otvorene hovoriť o neistote, tak neponúka len príbehy o dávnych ľuďoch a ich psoch. Ukazuje aj to, ako sa dá rozumne narábať s poznaním v spoločnosti, ktorá sa musí učiť žiť s otvorenými otázkami.
Na poskytovanie tých najlepších skúseností používame technológie, ako sú súbory cookie na ukladanie a/alebo prístup k informáciám o zariadení. Súhlas s týmito technológiami nám umožní spracovávať údaje, ako je správanie pri prehliadaní alebo jedinečné ID na tejto stránke. Nesúhlas alebo odvolanie súhlasu môže nepriaznivo ovplyvniť určité vlastnosti a funkcie.
Funkčné
Vždy aktívne
Technické uloženie alebo prístup sú nevyhnutne potrebné na legitímny účel umožnenia použitia konkrétnej služby, ktorú si účastník alebo používateľ výslovne vyžiadal, alebo na jediný účel vykonania prenosu komunikácie cez elektronickú komunikačnú sieť.
Predvoľby
Technické uloženie alebo prístup je potrebný na legitímny účel ukladania preferencií, ktoré si účastník alebo používateľ nepožaduje.
Štatistiky
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na štatistické účely.Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na anonymné štatistické účely. Bez predvolania, dobrovoľného plnenia zo strany vášho poskytovateľa internetových služieb alebo dodatočných záznamov od tretej strany, informácie uložené alebo získané len na tento účel sa zvyčajne nedajú použiť na vašu identifikáciu.
Marketing
Technické úložisko alebo prístup sú potrebné na vytvorenie používateľských profilov na odosielanie reklamy alebo sledovanie používateľa na webovej stránke alebo na viacerých webových stránkach na podobné marketingové účely.
