Kosti trpasličích slonov naznačujú, že „hobiti“ z Floresu nelovili a zrejme neovládali oheň

Homo floresiensis, vyhynutý ľudský druh z indonézskeho ostrova Flores, podľa novej analýzy zrejme nelovil trpasličie slony, ale živil sa zdochlinami po komodských varanoch. Výskum kostí druhu Stegodon florensis insularis z jaskyne Liang Bua zároveň nenašiel presvedčivé dôkazy o tom, že by tieto malé homininy mäso tepelne upravovali alebo spoľahlivo ovládali oheň.

Tento záver mení doterajší obraz o takzvaných „hobitoch“, ktorých vedci po objavení v roku 2003 často spájali so správaním typickým pre rod Homo: s používaním kamenných nástrojov, spracovaním mäsa a možno aj s ohňom. Nová práca však naznačuje, že aspoň pri veľkej koristi mohli mať oveľa skromnejšie schopnosti, než sa predpokladalo.

Homo floresiensis žil na Flores najmenej pred 700-tisíc rokmi a zmizol asi pred 50-tisíc rokmi, keď sa po juhovýchodnej Ázii začal šíriť Homo sapiens. Tento druh dostal prezývku „hobit“ pre malý vzrast — v priemere meral asi 106 centimetrov — a tiež pre kombináciu malej mozgovne, veľkých zubov a veľkých chodidiel.

Vedci sa v novej štúdii zamerali na to, či zárezy na kostiach stegodonov vznikli pri love a porciovaní čerstvo ulovenej koristi, alebo skôr pri obieraní zvyškov po inom predátorovi. Na Flores vtedy okrem Homo floresiensis žil už len jeden ďalší mäsožravec: komodský varan, Varanus komodensis.

Aby vedci odlíšili stopy po kamenných nástrojoch od stôp po zuboch varanov, pripravili najprv porovnávací experiment v Zoo Atlanta. Komodskému varanovi predložili koziu mršinu a potom podrobne zaznamenali všetky jamky, zárezy, ryhy a poškodenia, ktoré na kostiach zanechali jeho zuby. Ukázalo sa, že varan sa sústreďoval najmä na časti tela s väčším množstvom mäsa.

Následne výskumníci preskúmali fosílne kosti Stegodon florensis insularis z Liang Bua. Našli 54 rezov po kamenných nástrojoch a takmer dvojnásobok zubných stôp komodských varanov. Rozhodujúce však bolo ich rozloženie: stopy varanov sa sústreďovali na mäsité partie, kým stopy pripisované Homo floresiensis sa objavovali najmä na miestach, kde veľa mäsa nezostáva. To podľa autorov skôr zodpovedá tomu, že varany mali ku koristi prvý prístup a hobiti prišli až neskôr, keď už z nej chýbali najhodnotnejšie kusy.

Autori preto navrhujú scenár, v ktorom Stegodon najprv konzumovali komodské varany a Homo floresiensis sa k pozostatkom dostal sekundárne. Inak povedané, nešlo o lovcov veľkej zveri, ale skôr o zberačov zvyškov mäsa a kostnej drene. V praktickom zmysle to znamená, že ich získavanie potravy mohlo byť menej náročné na koordináciu, plánovanie a technické zručnosti, než by vyžadoval aktívny lov veľkého zvieraťa.

Výskumníci zároveň nenašli dôkazy, že by mäso zo stegodonov tepelne upravovali. Na kostiach sa neobjavili známky varenia ani pálenia. Podobne nenašli stopy po horení ani na viac než 4 000 myších kostiach z lokality. To naznačuje, že skoršie údaje považované za zuhoľnatenie mohli byť v skutočnosti len prirodzeným zafarbením mangánom.

Ak sa tento výklad potvrdí, oslabuje predstavu, že Homo floresiensis mal technologické a behaviorálne schopnosti porovnateľné s inými zástupcami rodu Homo. Podľa autorov to zároveň otvára novú otázku: od akej línie sa vlastne tento zvláštny druh oddelil.

Prvá autorka štúdie E. Grace Veatch z University of Tübingen uviedla, že predok Homo floresiensis sa mohol oddeliť od rodu Homo ešte predtým, ako sa u ľudí rozšírila kontrola ohňa a lov. Jedna z hypotéz pôvodu „hobitov“ vychádza z ostrovného zakrpatenia, pri ktorom sa veľký druh počas generácií zmenší pre obmedzené zdroje. Druhá možnosť počíta s tým, že ich predchodca bol malého vzrastu už skôr.

Nová štúdia spor neuzatvára. O správaní skorých homininov v juhovýchodnej Ázii vieme stále málo, vrátane populácií Homo erectus na Jáve a v oblastiach niekdajšieho Sundalandu. Práve preto môže byť dôležité nielen to, ako Homo floresiensis vyzeral, ale aj ako sa správal. Podľa autorov aj odborníkov, ktorí sa na výskume nepodieľali, mohlo izolované ostrovné prostredie na Flores viesť nielen k telesným zmenám, ale aj k strate niektorých správaní, ktoré inde v rode Homo považujeme za bežné.

Čo presne ukázali kosti zo stegodonov

Jadro štúdie stojí na tafonómii, teda na skúmaní toho, čo sa s organickými pozostatkami deje po smrti.

Práve rozmiestnenie rýh, zárezov a zubných stôp na kostiach môže napovedať, kto sa ku koristi dostal ako prvý a ktoré časti tela spracovával.

V tomto prípade nebol rozhodujúci len samotný počet stôp, ale najmä ich poloha. Komodské varany zanechávali poškodenia tam, kde bolo najviac mäsa. Rezy pripisované kamenným nástrojom Homo floresiensis sa naopak objavovali skôr na menej mäsitých častiach. Takýto vzorec lepšie sedí na obieranie zvyškov než na zabitie a prvotné porcovanie veľkého zvieraťa.

To ešte neznamená, že Homo floresiensis vôbec nespracovával mäso. Skôr to ukazuje, že pri stegodonoch zrejme nebol hlavným predátorom. V archeológii je to podstatný rozdiel, pretože prístup ku koristi veľa napovie o správaní, technike aj sociálnej organizácii dávnych homininov.

Prečo je oheň v tomto príbehu taký dôležitý

Kontrola ohňa patrí v diskusiách o ľudskej evolúcii medzi kľúčové znaky správania.

Oheň mení jedálniček, spôsob spracovania potravy, bezpečnosť aj možnosti pohybu v prostredí. Preto sa aj pri Homo floresiensis dlho riešilo, či ho používal podobne ako iné ľudské druhy.

Táto štúdia nepriniesla dôkazy o varení mäsa zo stegodonov a nenašla ani stopy po horení na tisícoch drobných kostí z lokality. Autori preto navrhujú, že skoršie „zuhoľnatené“ nálezy mohli byť nesprávne vyhodnotené a išlo skôr o zafarbenie mangánom. To je dôležitá korekcia, no sama osebe ešte neznamená, že otázka ohňa je definitívne uzavretá vo všetkých súvislostiach. Znamená len to, že na danej lokalite a pri skúmanom materiáli chýba presvedčivý dôkaz.

V širšom kontexte ide o pripomienku, že archeologické stopy po ohni bývajú zradné. Zmeny farby či povrchu kostí nemusia mať vždy rovnaký pôvod a ich interpretácia si vyžaduje opatrnosť.

Ako to mení obraz o „hobitoch“

Homo floresiensis sa stal známym najmä preto, že spájal veľmi malú postavu s príslušnosťou k rodu Homo.

Práve nálezy nástrojov a opracovaných kostí doteraz podporovali predstavu, že napriek neobvyklej anatómii išlo o tvora s pomerne pokročilým správaním.

Nové výsledky tento obraz spresňujú. Nehovoria, že Homo floresiensis bol primitívny v jednoduchom zmysle slova. Skôr ukazujú, že niektoré schopnosti, ktoré si často automaticky spájame s rodom Homo, nemuseli byť u všetkých jeho vetiev prítomné v rovnakej podobe. To je pre evolučný príbeh dôležité, pretože vývoj človeka neprebiehal ako rovná línia od „menej schopných“ k „schopnejším“ druhom.

Všeobecne platí, že ostrovné prostredia môžu podporovať nezvyčajné evolučné trajektórie. Flores je preto pre paleoantropológov výnimočným miestom: ukazuje, že izolácia mohla ovplyvniť nielen telesné rozmery, ale možno aj správanie a spôsob obživy.

Čo to môže naznačovať o pôvode druhu

Pôvod Homo floresiensis patrí medzi najdiskutovanejšie otázky paleoantropológie.

Jedna hypotéza hovorí, že ide o potomka väčšieho ľudského druhu, ktorý na ostrove zmenšil telo v procese ostrovného zakrpatenia. Druhá pripúšťa, že jeho predok bol malý už pred príchodom na Flores.

Autori štúdie upozorňujú, že do tejto debaty treba zahrnúť aj správanie, nielen tvar kostí. Ak Homo floresiensis skutočne nelovil veľkú zver a nemal pod kontrolou oheň, môže to naznačovať oddelenie od staršej vývojovej vetvy rodu Homo. Presne tento záver však štúdia definitívne nedokazuje. Skôr posúva diskusiu a ukazuje, aké otázky by si mali vedci klásť pri ďalšom porovnávaní fosílií a archeologických stôp.

Dôležité je aj to, že o skorých homininoch v juhovýchodnej Ázii stále nemáme dostatok údajov. Každý nový nález alebo nová analýza preto môže významne zmeniť to, ako si vývoj v tomto regióne predstavujeme.

Čo zostáva otvorené a čo bude nasledovať

Najväčšou otvorenou otázkou zostáva, kam presne Homo floresiensis zaradiť v rámci rodu Homo.

Štúdia ponúka silný argument, že pri stegodonoch skôr zbieral zvyšky po predátoroch, než aby sám lovil. Neodpovedá však na všetko o jeho každodennom živote, jedálničku ani o tom, či podobné správanie platilo vo všetkých obdobiach jeho existencie.

Rovnako otvorená ostáva otázka ohňa. Aktuálna analýza spochybňuje skoršie dôkazy z Liang Bua, no ďalšie lokality alebo nové metódy môžu priniesť presnejší obraz. V archeológii býva bežné, že staršie interpretácie sa menia s lepším porovnávacím materiálom a detailnejšími analýzami.

Pre budúci výskum bude dôležité porovnať Flores s ďalšími náleziskami v juhovýchodnej Ázii a lepšie pochopiť správanie skorých zástupcov rodu Homo v tomto regióne. Práve vtedy bude možné presnejšie povedať, či Homo floresiensis predstavuje veľmi zvláštnu ostrovnú odbočku, alebo časť širšieho, zatiaľ slabo poznaného evolučného príbehu.

---

Zdroj: Live Science Archaeology

Pôvodný článok: https://www.livescience.com/archaeology/human-evolution/diminutive-species-the-hobbit-did-not-hunt-or-control-fire-deepening-the-mystery-of-its-ancestry-dwarf-elephant-bones-reveal

---