Kosti zožraté varanom menia pohľad na „hobitov“ z Floresu

Homo floresiensis z indonézskeho ostrova Flores zrejme nelovil veľkú zver ani bežne neovládal oheň, ako sa dlho predpokladalo. Nová analýza kostí z jaskyne Liang Bua naznačuje, že tento malý príbuzný človeka skôr zbieral zvyšky po varanoch komodských, než aby sám lovil stegodony. To zároveň oslabuje predstavu, že išlo o behaviorálne výrazne vyspelejší druh, než by naznačovala jeho malá telesná stavba a mozog.

H. floresiensis, prezývaný „hobit“, žil najmenej pred 60-tisíc rokmi na odľahlom ostrove, ktorý je dnes súčasťou Indonézie. Druh vedci prvýkrát opísali po náleze takmer kompletnej kostry v roku 2003 v jaskyni Liang Bua. Títo drobní hominini merali len niečo vyše troch stôp a mali lebku približne veľkosti grapefruitu; ich mozog bol len o niečo väčší než u šimpanzov.

Práve nálezy z tej istej jaskyne v minulosti podporili predstavu, že napriek malému mozgu mohli byť pomerne inteligentní. Vedľa ich pozostatkov sa totiž našli kamenné nástroje a kosti vyhynutého trpasličieho príbuzného slonov Stegodon florensis insularis. Niektoré niesli stopy rezania a iné menšie zvieracie pozostatky vyzerali ako obhorené. To viedlo k výkladu, že H. floresiensis lovil veľké zvieratá a používal oheň.

Nový výskum zverejnený 3. júla v Science Advances tento obraz spochybňuje. Časť vedcov sa už skôr pýtala, či stegodony v jaskyni naozaj zabili „hobiti“, alebo ich mohol roztrhať varan komodský, veľký predátor žijúci aj na Floresi.

Výskumníci túto možnosť preverili netradične. V Zoo Atlanta dali mŕtvu kozu varanovi komodskému menom Rinca a potom porovnali stopy na kostiach s kosťami stegodona z Liang Bua. Na kostiach stegodona objavili početné ryhy po zuboch varana komodského. Zároveň sa tieto stopy sústreďovali najmä na najmasitejšie časti tela, napríklad okolo pliec a bokov.

Naopak, rezy spájané s H. floresiensis sa objavovali hlavne na menej mäsitých miestach, ako sú lebka, chrbtica a chodidlá. To podľa autorov naznačuje, že H. floresiensis sa ku kadáverom pravdepodobne nedostal ako prvý. Skôr spracúval zvyšky po tom, čo už mäsitejšie partie skonzumovali varany.

Vedci znovu preverili aj otázku ohňa. Z viac ako 3 000 úlomkov kostí stegodona sa len jeden zdal byť vystavený pôsobeniu ohňa. Aj ten však podľa výskumníkov zrejme zohriali až neskorší obyvatelia jaskyne, Homo sapiens, ktorí prišli po vyhynutí H. floresiensis.

Podobný obraz priniesli aj kosti hlodavcov. Zo starších vrstiev spájaných s H. floresiensis neukázala ani jedna z viac ako 4 000 kostí známky zahrievania. V neskorších vrstvách, ktoré súvisia s H. sapiens, niesla známky tepelnej úpravy približne pätina pozostatkov. V praktickej rovine to znamená, že presvedčivé dôkazy o pravidelnom používaní ohňa u H. floresiensis zatiaľ chýbajú.

Tento záver mení najmä to, ako si vedci vysvetľujú schopnosti druhu. Ak H. floresiensis nelovil veľkú korisť a nepoužíval oheň, oslabuje sa argument, že išlo o hominina s nápadne pokročilým správaním. Neznamená to však, že bol neúspešný. Podľa vedcov sa tomuto druhu aj bez týchto schopností darilo na Floresi prežívať veľmi dlho a zvládať meniace sa podmienky ostrovného prostredia.

Prečo sa pohľad na „hobitov“ zmenil

Doterajší obraz H. floresiensis stál na kombinácii archeologických nálezov a anatomických úvah. Kosti veľkého bylinožravca s rezmi a údajne obhorené zvyšky zvierat sa dali čítať ako dôkaz lovu a práce s ohňom. K tomu sa pridala aj staršia analýza lebky, podľa ktorej mal tento druh nezvyčajne veľkú oblasť frontal polar region, často spájanú s vyšším kognitívnym spracovaním.

Nová práca však upozorňuje, že rovnaké nálezy môžu mať jednoduchšie vysvetlenie. Ak veľkú korisť najprv zabíjali a požierali varany komodské, potom stopy rezania na zvyškoch ešte nemusia dokazovať aktívny lov. Môžu znamenať až neskoršie spracovanie zvyškov. Práve takáto zmena výkladu je v archeológii dôležitá: nie vždy rozhoduje samotný nález, ale aj to, v akom poradí udalostí vznikol.

Čo prezradili stopy na kostiach

Kľúčom boli rozdiely medzi zubnými ryhami a rezmi po nástrojoch. Výskumníci porovnali experimentálne poškodené kozie kosti s fosílnymi kosťami stegodona z Liang Bua a našli zhodu so stopami, ktoré zanecháva varan komodský pri trhaní mäsa.

Dôležité bolo aj rozloženie týchto stôp na tele zvieraťa. Ryhy po zuboch sa sústreďovali tam, kde býva najviac mäsa. Rezy spájané s H. floresiensis sa naopak objavovali inde, na menej výživných častiach. Samotný tento vzorec ešte nehovorí všetko o správaní druhu, no dobre zapadá do scenára, v ktorom „hobiti“ skôr využívali už načaté telá zvierat než aby ich sami ulovili.

Všeobecne pritom platí, že tafonómia, teda výskum toho, čo sa s kosťami deje po smrti zvieraťa, býva pri podobných sporoch rozhodujúca. Práve drobné stopy poškodenia často odlíšia lov, mrchožrútstvo aj neskoršie premiešanie vrstiev.

Oheň ako skúška technologických schopností

Používanie ohňa patrí pri výskume dávnych homininov medzi dôležité ukazovatele správania. Nejde len o varenie. Oheň súvisí aj s ochranou, úpravou potravy a schopnosťou meniť prostredie podľa vlastných potrieb. Preto bol predpoklad, že H. floresiensis oheň ovládal, taký významný.

Nové výsledky však tento predpoklad nepodporujú. Ak z tisícov kostí stegodona nesie známky ohňa len jediný fragment a ani tisíce kostí hlodavcov z vrstiev spájaných s H. floresiensis neukazujú tepelné zmeny, dôkazová základňa je veľmi slabá. Nález kostí s teplotnými stopami až vo vrstvách spojených s Homo sapiens naopak naznačuje, že pravidelnejšia práca s ohňom môže patriť až neskorším obyvateľom jaskyne.

To ešte automaticky neznamená, že H. floresiensis nikdy s ohňom neprišiel do kontaktu. Podľa dostupných údajov však zatiaľ nemožno tvrdiť, že ho bežne používal.

Čo to hovorí o pôvode Homo floresiensis

Výsledky zasahujú aj do širšej debaty o tom, odkiaľ sa H. floresiensis vzal. Jedna možnosť hovorí, že pochádzal z väčšieho a kognitívne vyspelejšieho druhu, napríklad z Homo erectus, ktorý sa na ostrove zmenšil v dôsledku ostrovného zakrpatenia. Druhá možnosť predpokladá pôvod v staršom a primitívnejšom druhu s malým telom a mozgom, ako Homo habilis alebo Australopithecus.

Nová interpretácia správania sa podľa vedcov dá lepšie zladiť s predstavou, že H. floresiensis nebol behaviorálne taký pokročilý, ako sa chvíľu zdalo. Spor však týmto nekončí. Obe možnosti pôvodu zostávajú podľa odborníkov otvorené a rozhodnúť môžu až ďalšie nálezy z Floresu a jeho okolia.

Prečo je dôležité, že aj tak prežíval dlho

Aj keby sa potvrdilo, že H. floresiensis nelovil veľkú zver a neovládal oheň, neznamená to, že išlo o evolučne neúspešný druh. Naopak, podľa odborníkov bol na ostrove adaptívne úspešný a dokázal prežívať v meniacom sa prostredí takmer milión rokov.

To je dôležitá pripomienka pri hodnotení dávnych ľudských príbuzných. Úspech v evolúcii sa nedá merať len tým, či druh používal oheň alebo lovil veľké zvieratá. Ostrovné prostredie často vytvára vlastné pravidlá a druhy sa mu prispôsobujú rôznymi spôsobmi. V prípade Floresu môže byť podstatné práve to, že H. floresiensis našiel životaschopnú stratégiu bez správania, ktoré automaticky spájame s „pokročilosťou“.

Práve preto sú nové zistenia zaujímavé: neuberajú tomuto druhu význam, ale spresňujú, akým spôsobom na ostrove fungoval. A zároveň pripomínajú, že aj v známych náleziskách môže zmena interpretácie starých kostí výrazne upraviť náš obraz o minulosti človeka.

---

Zdroj: Smithsonian SmartNews History & Archaeology

Pôvodný článok: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/how-a-hungry-komodo-dragod-led-scientists-to-determine-our-small-hobbit-like-cousins-probably-werent-that-smart-after-all-180989078

---