Homo floresiensis zrejme nelovil stegodony. „Hobiti“ z Floresu skôr zbierali zvyšky po komodských drakoch

Homo floresiensis z indonézskeho ostrova Flores podľa novej analýzy zrejme nelovil veľké stegodony, ako sa dlhé roky predpokladalo. Stopy na kostiach totiž naznačujú, že k koristi sa často dostali najprv komodské draky a malí pravekí ľudia spracúvali skôr to, čo po nich zostalo.

Tento vyhynutý ľudský druh vedcov mätie už viac než dve desaťročia. Po objave v jaskyni Liang Bua v roku 2003 si vyslúžil meno Homo floresiensis podľa ostrova Flores a prezývku „hobiti“ podľa Tolkienových postáv. Hoci merali asi 90 centimetrov a mali malé mozgy, dlho sa zdalo, že dokázali vyrábať kamenné nástroje, ovládať oheň a loviť veľkú korisť.

Práve predstava lovcov veľkých zvierat teraz dostala vážnu trhlinu. V časopise Science Advances vyšiel výskum, v ktorom tím vedený paleoantropologičkou Elizabeth Grace Veatch z University of Tübingen znovu preskúmal ryhy na kostiach stegodona, vyhynutého príbuzného slonov trpasličieho vzrastu približne veľkého ako krava. Kosti sa našli v rovnakých vrstvách jaskyne ako kamenné nástroje Homo floresiensis, a preto sa dlho pokladali za pozostatky ich úlovku.

Vedci sa rozhodli overiť, či to naozaj sedí. V zoo v Atlante pripravili kŕmny experiment s komodským drakom menom Rinca, ktorému po zatvorení predložili telo kozy. Po hostine ostalo 72 kostí. Výskumný tím potom pod mikroskopom podrobne zdokumentoval všetky stopy, ktoré drak svojimi zubami zanechal, a vytvoril si porovnávací súbor.

Ten následne porovnali so stopami na prastarých kostiach stegodonov z Liang Bua. Ukázalo sa, že zárezy po zuboch komodského draka bývajú plytké a širšie, niekedy sa končia vejárikom jemných rýh spôsobených zúbkovaným okrajom zuba. Rezy kamenným nástrojom by naopak mali byť hlbšie a priamejšie.

Keď výskumníci rozlíšili oba typy poškodenia, zmapovali ich rozloženie na kostrách. Stopy po drakoch sa sústreďovali pri častiach s najväčším množstvom mäsa, najmä pri pleciach a bokoch. Rezy pripisované „hobitom“ sa objavovali skôr na zvyškoch, napríklad na chodidlách a rebrách. Podľa autorov to podporuje výklad, že Homo floresiensis nebol prvým lovcom pri koristi, ale skôr pasívnym mrchožrútom.

Tento záver podporuje aj Michael Petraglia z Griffith University, ktorý sa na štúdii nepodieľal. Podľa neho autori predložili silný a presvedčivý argument v prospech pasívneho získavania zvyškov. Iní odborníci sú opatrnejší. Paleoekologička Kay Behrensmeyer zo Smithsonian’s National Museum of Natural History síce považuje rozlíšenie stôp po drakovi a kamenných nástrojoch za presvedčivé, no zatiaľ nie je úplne presvedčená, že išlo výlučne o mrchožrútstvo.

Nová práca sa dotkla aj ďalšej dlho diskutovanej otázky: používania ohňa. Staršie interpretácie vychádzali z uhlíkov a spálených kostí zvierat z Liang Bua. Neskoršia revízia však naznačila, že tento materiál mohol pochádzať z mladších vrstiev, keď jaskyňu obýval už Homo sapiens. V novom výskume tím preskúmal 3 155 úlomkov kostí stegodona a známky ohňa našiel len na jedinom rebre. Aj to však ležalo práve na rozhraní mladších vrstiev Homo sapiens a starších vrstiev s Homo floresiensis, takže aj tu hrozí zámena.

Podobný obraz priniesli aj kosti potkanov. V 4 240 kostiach hlodavcov z vrstiev spájaných s „hobitmi“ vedci nenašli ani jednu spálenú. V mladších vrstvách Homo sapiens bola ohoľnatená približne každá piata. Autori to berú ako ďalší náznak, že Homo floresiensis zrejme nevyužíval oheň tak, ako sa kedysi predpokladalo.

Výsledkom je striedmejší obraz tohto druhu, než aký sa vytvoril po jeho objave. Aj kamenné nástroje z Liang Bua sa dnes javia jednoduchšie, než sa spočiatku myslelo. Podľa Thomasa Sutiknu z Indonesia’s National Research and Innovation Agency, ktorý vedie vykopávky v Liang Bua a patrí medzi autorov štúdie, je takéto spresňovanie prirodzenou súčasťou výskumu, aj keď znamená opraviť pôvodné predstavy.

Pre výskum ľudskej evolúcie to nie je drobnosť. Rozdiel medzi lovom a zbieraním zvyškov po predátoroch sa považuje za dôležitý ukazovateľ správania. Uloviť korisť väčšiu než je samotný lovec si zvyčajne vyžaduje spoluprácu, plánovanie a odovzdávanie skúseností medzi generáciami. Ak sa teda ukáže, že Homo floresiensis skôr využíval príležitosti než organizovaný lov, mení to aj predstavu o jeho schopnostiach.

To však neznamená, že tento druh bol evolučne neúspešný. Práve naopak: podľa autorov i ďalších odborníkov je pozoruhodné už to, že na izolovanom ostrove prežil v náročných podmienkach veľmi dlho a udržal sa až približne do obdobia pred 50-tisíc rokmi. Nový obraz možno uberá „hobitom“ časť dávnej slávy, no zároveň ukazuje inú formu úspechu: schopnosť vytrvať v špecifickom ostrovnom prostredí aj bez správania, ktoré sa kedysi považovalo za samozrejmé.

Prečo je rozdiel medzi lovcom a mrchožrútom dôležitý

V paleoantropológii nejde len o slovíčka. Keď vedci hovoria o love veľkej koristi, myslia tým spravidla súbor schopností, ktoré zahŕňajú koordináciu, odhad rizika, výber vhodného momentu a používanie nástrojov spôsobom, ktorý sa dá odovzdávať v skupine. Práve preto sa takýto typ správania často spája s vyššou kognitívnou náročnosťou.

Ak však niektorý druh veľké zvieratá skôr rozoberal až po zásahu iného predátora, ide o odlišnú stratégiu. Stále môže byť účinná a adaptívna, no nehovorí to isté o plánovaní a sociálnej spolupráci. V prípade Homo floresiensis je preto spor o kostné stopy vlastne sporom o to, ako interpretovať jeho miesto v evolúcii človeka.

Ako vedci čítajú stopy na kostiach

Kosti z archeologických a paleontologických nálezísk nesú rôzne druhy poškodenia. Môžu ich vytvoriť kamenné nástroje, zuby predátorov, šliapanie, presuny sedimentu aj neskoršie geologické procesy. Rozlíšiť tieto zásahy nebýva jednoduché a práve to je jeden z dôvodov, prečo sa podobné debaty vedú celé desaťročia.

V tomto prípade vedci stavili na porovnanie s moderným referenčným materiálom. Experiment s komodským drakom im umožnil presnejšie určiť, ako vyzerajú ryhy po jeho zuboch pod mikroskopom. Takýto postup nevyrieši všetko, no poskytuje konkrétny základ, s ktorým možno staré nálezy porovnávať opatrnejšie než len podľa celkového dojmu.

Čo nový výklad mení na obraze „hobitov“

Po objave Homo floresiensis lákala vedcov aj verejnosť predstava malého človeka s nečakane zložitým správaním. Postupne sa však viaceré pôvodné interpretácie upravovali. Kamenné nástroje sa ukázali ako jednoduchšie a otáznik sa objavil aj nad ohňom.

Nová analýza teda neprináša osamelý obrat, ale skôr zapadá do dlhšieho trendu. Obraz druhu sa posúva od predstavy „malého mozgu s veľkými výkonmi“ k opatrnejšiemu hodnoteniu. To neznamená znehodnotenie nálezu, ale spresnenie toho, čo z dostupných dôkazov naozaj vyplýva a čo do nich vedci možno predčasne vložili.

Otvorená zostáva otázka pôvodu druhu

Jedna z najväčších nejasností sa týka toho, z akej línie Homo floresiensis vlastne pochádzal. V hre je možnosť, že sa vyvinul z väčšieho a relatívne pokročilejšieho Homo erectus. Druhou možnosťou je pôvod z ešte staršieho a telesne aj mozgom menšieho ľudského druhu.

Práve preto má diskusia o love a ohni širší dosah. Ak by sa tieto schopnosti považovali za bežnú súčasť výbavy Homo erectus, slabšie dôkazy pre oheň a aktívny lov by mohli argument za takýmto pôvodom oslabiť. Ani autori, ani oslovení odborníci však túto otázku nepokladajú za uzavretú.

Prežitie na ostrove mohlo byť samo o sebe kľúčovou schopnosťou

Z širšieho pohľadu možno nový výskum vedie k menej nápadnej, ale dôležitej otázke: koľko „technologickej“ či kognitívnej zložitosti druh skutočne potrebuje na dlhodobé prežitie. Homo floresiensis nemusel byť lovcom veľkej koristi ani pravidelným používateľom ohňa, aby bol vo svojom prostredí úspešný.

To je všeobecne dôležitý postreh aj mimo tohto konkrétneho náleziska. Evolučný úspech sa nemusí prejavovať len tým, že druh robí to, čo považujeme za pokročilé z pohľadu dnešného človeka. Niekedy sa ukazuje skôr v schopnosti prispôsobiť sa miestnym podmienkam, využiť dostupné zdroje a pretrvať tam, kde by iné populácie neobstáli.

---

Zdroj: National Geographic Science

Pôvodný článok: https://www.nationalgeographic.com/science/article/hobbit-homo-floresiensis-hunting-dragons

---