Archeológovia v kláštore pri Barcelone určili pozostatky kráľovnej Elisendy a odhalili hroby s inými telami, než sa predpokladalo
Archeológovia v Royal Monastery of St. Mary of Pedralbes pri Barcelone preskúmali hrobku kráľovnej Elisendy of Montcada a ďalšie pohrebné miesta v kostole. Výsledok priniesol dve dôležité zistenia: potvrdil nové detaily o pochovaní aragónskej kráľovnej zo 14. storočia a zároveň ukázal, že viaceré hroby pripisované konkrétnym osobám v skutočnosti obsahovali pozostatky niekoho iného.
Archaeologists Excavating a Monastery in Spain Identified the Remains of a 14th-Century Queen—and Multiple Skeletons Buried in the Wrong Graves.
Zdroj: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/archaeologists-excavating-a-monastery-in-spain-identified-the-remains-of-a-14th-century-queen-and-multiple-skeletons-buried-in-the-wrong-graves-180988877
Elisenda of Montcada zomrela v roku 1364. Pochovali ju v mramorovom sarkofágu v dnešnej Barcelone, v kláštore, ktorý sama založila v roku 1327. Po smrti manžela, James II of Aragon, sa tam o rok neskôr stiahla a prežila v komunite takmer štyri desaťročia. Hoci nikdy formálne neprijala rehoľné sľuby, podľa zdroja si udržala vplyv na komunitu klarisiek aj na širšie dianie v kráľovstve.
Výskum podľa vyhlásenia Culture Institute of Barcelona ukázal, že Elisendu uložili do drevenej schránky a obliekli striedmo, spôsobom zodpovedajúcim rehoľníčke. Archeológovia však našli aj úlomky hodvábu tkaného zlatou niťou, teda prvky, ktoré skôr zodpovedajú pohrebu vysoko postavenej osoby. Práve toto spojenie skromnosti a reprezentácie dobre zapadá do dvojitej identity, ktorú jej hrobka vyjadruje.
Nové vykopávky zároveň spochybnili staršiu predstavu o usporiadaní kráľovninho náhrobku. Odborníci si dlho mysleli, že sarkofág prechádza stenou medzi presbytériom a krížovou chodbou. Archeológia však podľa katalánskeho denníka Ara ukázala iné riešenie: hrobka sa skladá z dvoch častí chrbtom k sebe, oddelených malou stenou. Jedna strana, na ktorej je Elisenda zobrazená ako panovníčka, smeruje do kostola. Druhá, pripomínajúca jej život zbožnej vdovy, sa otvára do kláštornej chodby.
Analýza kostry priniesla aj osobnejší pohľad na samotnú kráľovnú. Vedci zistili, že na svoju dobu bola pomerne vysoká, merala približne 160 centimetrov. Keď zomrela, mala asi 70 rokov. Na kostiach sa prejavili viaceré ochorenia, ktoré jej pravdepodobne spôsobovali bolesť. Tím z jej pozostatkov odobral vzorky DNA a chce sa z nich dozvedieť viac o jej pôvode aj živote.
Význam tejto časti výskumu nespočíva len v identifikácii jednej historickej osobnosti. Hrobka Elisendy ukazuje, ako sa v stredoveku prelínala moc, náboženská reprezentácia a spôsob, akým si elity želali byť zapamätané. V jej prípade sa v jednom pohrebnom riešení stretáva obraz kráľovnej aj pokornej vdovy spojenej s kláštornou komunitou.
Archeológovia okrem toho otvorili ďalších sedem hrobov a našli spolu 24 jedincov, medzi nimi mníšky aj katalánske šľachtičné. Výskumníci tak získali materiál nielen na určenie totožnosti pochovaných, ale aj na štúdium pohrebných zvykov v takomto prostredí. Niektorých zosnulých uložili do sarkofágov, iných zabalili do textílií.
Práve pri týchto ďalších hroboch prišli najväčšie prekvapenia. V niekoľkých prípadoch sa ukázalo, že hrob pripisovaný konkrétnej osobe obsahuje celkom iné telá. Hrob aragónskeho rytiera Artau de Foces napríklad ukrýval pozostatky troch dojčiat a dvoch mladých žien. Keďže obe jeho manželky zomreli vo vyššom veku, nájdené ostatky zrejme patrili iným ľuďom.
Chýbali aj pozostatky Francesca Saportella, druhej abatiše kláštora a Elisendinej neteri. V jej mramorovom sarkofágu archeológovia našli deväť súborov kostrových pozostatkov, ktoré tam zjavne ukladali v rôznych obdobiach dejín kláštora. Podľa Ara išlo v štyroch prípadoch o mužov s bodnými poraneniami lebky. Odborníci sa domnievajú, že tieto zranenia zodpovedajú zbraniam používaným počas Peninsular War na začiatku 19. storočia. Medzi nájdenými bola aj žena, ktorá zomrela približne v polovici tehotenstva.
Osobitne zaujímavý je aj hrob Sobirana d’Olzet, prvej abatiše kláštora. Kosti zodpovedajú tomu, čo sa o jej živote vie, no vedcov prekvapila stopa po traumatickom poranení tváre, ku ktorému došlo krátko pred smrťou alebo v čase smrti. Presnejší čas aj povahu zranenia teraz ešte analyzujú.
Podľa vedúceho archeologického projektu Josepa Mariu Vila je výskum príležitosťou skúmať nielen telesné znaky pochovaných, ale aj celé pohrebné prostredie a rituály v podobných komunitách. To je dôležité aj prakticky: správne určenie identity a nová interpretácia hrobov môžu výrazne upraviť to, ako historici čítajú dejiny kláštora, miestnej šľachty aj postavenie žien v stredovekej spoločnosti.
Úplnú správu o pohrebiskách plánuje tím zverejniť v roku 2027. Dovtedy chce lepšie pochopiť genetické väzby medzi jednotlivcami, ich zdravotný stav aj možné príčiny smrti. Zatiaľ je teda jasné najmä to, že viaceré tradičné označenia hrobov neobstáli a že kláštor v Pedralbes ešte ukrýva zložitejší príbeh, než sa predpokladalo.
Kto bola Elisenda of Montcada
Elisenda sa narodila približne okolo roku 1292 ako dcéra bohatej katalánskej šľachtičnej a vysokopostaveného správcu.
Snímka zobrazuje: Archaeologists Excavating a Monastery in Spain Identified the Remains of a 14th-Century Queen—and Multiple Skeletons Buried in the Wrong Graves.
Zdroj: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/archaeologists-excavating-a-monastery-in-spain-identified-the-remains-of-a-14th-century-queen-and-multiple-skeletons-buried-in-the-wrong-graves-180988877
Za James II of Aragon sa vydala v roku 1322 a stala sa jeho štvrtou manželkou. Deti spolu nemali. Podľa riaditeľky kláštora Anny Castellano-Tresserra by preto po kráľovej smrti jej postavenie na dvore za bežných okolností výrazne oslabilo. Zdroj však zdôrazňuje, že Elisenda si aj napriek tomu zachovala určitý vplyv.
Na stránke Culture Institute sa uvádza, že nestála bokom od politického života kráľovstva ani od života komunity klarisiek. V jej mene vznikli štyri nariadenia, ktoré upravovali napríklad využitie financií poskytnutých kláštoru či veľkosť komunity. Aj preto nie je jej hrobka len osobnou pamiatkou, ale aj stopou po žene, ktorá mala reálny dosah na fungovanie významnej náboženskej inštitúcie.
Čo prezradilo usporiadanie hrobky
Samotná architektúra Elisendinej hrobky pomáha vysvetliť, ako chcela byť vnímaná po smrti.
Snímka zobrazuje: Archaeologists Excavating a Monastery in Spain Identified the Remains of a 14th-Century Queen—and Multiple Skeletons Buried in the Wrong Graves.
Zdroj: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/archaeologists-excavating-a-monastery-in-spain-identified-the-remains-of-a-14th-century-queen-and-multiple-skeletons-buried-in-the-wrong-graves-180988877
Jedna strana ju predstavuje ako panovníčku a smeruje do sakrálneho priestoru kostola. Druhá ju spája so zbožným životom v kláštornej komunite a obracia sa do krížovej chodby. Podľa zdroja nejde o jeden sarkofág prechádzajúci stenou, ale o dve časti chrbtom k sebe.
V širšom historickom kontexte nie je nezvyčajné, že stredoveké elity venovali veľkú pozornosť vlastnej posmrtnej reprezentácii. Hrobky neboli len miestom uloženia tela, ale aj verejným odkazom o postavení, viere a pamäti. V prípade Elisendy je tento odkaz mimoriadne čitateľný: panovnícka dôstojnosť a rehoľná skromnosť tu existujú vedľa seba, nie v rozpore, ale ako dve stránky tej istej identity.
Prečo sa v hroboch objavili iní ľudia
Zdroj neponúka definitívne vysvetlenie, prečo sa v niektorých označených hroboch našli pozostatky celkom iných osôb.
Snímka zobrazuje: Archaeologists Excavating a Monastery in Spain Identified the Remains of a 14th-Century Queen—and Multiple Skeletons Buried in the Wrong Graves.
Zdroj: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/archaeologists-excavating-a-monastery-in-spain-identified-the-remains-of-a-14th-century-queen-and-multiple-skeletons-buried-in-the-wrong-graves-180988877
Samotný nález však ukazuje, že dejiny kláštorného pohrebiska boli zrejme zložitejšie, než naznačovali neskoršie tradície alebo označenia hrobov. Ostatky sa mohli do jedného priestoru ukladať v rôznych obdobiach a za rozličných okolností, čo potvrdzuje aj prípad sarkofágu Francesca Saportella s viacerými súbormi kostí.
Vo všeobecnosti archeológovia pri starších pohrebiskách často narážajú na presuny ostatkov, opätovné využívanie hrobov alebo nepresné historické priradenia. V Pedralbes teraz bude dôležité oddeliť to, čo sa dá potvrdiť biologickou a archeologickou analýzou, od toho, čo bolo dlhé stáročia len tradovaným predpokladom.
Čo môže ukázať DNA a antropologický výskum
Tím už z Elisendiných pozostatkov odobral vzorky DNA a podobné analýzy by mali pomôcť aj pri ďalších jednotlivcoch.
Snímka zobrazuje: Archaeologists Excavating a Monastery in Spain Identified the Remains of a 14th-Century Queen—and Multiple Skeletons Buried in the Wrong Graves.
Zdroj: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/archaeologists-excavating-a-monastery-in-spain-identified-the-remains-of-a-14th-century-queen-and-multiple-skeletons-buried-in-the-wrong-graves-180988877
Takýto výskum môže v zásade prispieť k určeniu príbuzenských väzieb, zdravotných problémov či presnejšej identifikácie ľudí pochovaných v kláštore. Pri historických kostrách však výsledky nemusia vždy priniesť úplné odpovede, pretože stav zachovania materiálu býva rozdielny.
Dôležitá je aj antropologická analýza kostí. Tá vie odhaliť vek pri smrti, telesné proporcie, niektoré choroby alebo známky zranení. V Elisendinom prípade už ukázala vyššiu postavu a viacero kostných ochorení. Pri Sobirana d’Olzet zas upozornila na poranenie tváre. Práve spojením DNA, archeológie a štúdia kostí môže vzniknúť presnejší obraz o tom, kto boli ľudia pochovaní v Pedralbes a aký život viedli.
Čo zostáva nejasné a čo bude nasledovať
Viaceré otázky zatiaľ zostávajú otvorené.
Snímka zobrazuje: Elisenda of Montcada founded the Royal Monastery of St. Mary of Pedralbes in 1327. She was buried there after her death in 1364. Culture Institute of.
Zdroj: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/archaeologists-excavating-a-monastery-in-spain-identified-the-remains-of-a-14th-century-queen-and-multiple-skeletons-buried-in-the-wrong-graves-180988877
Nie je jasné, kde sa nachádzajú chýbajúce pozostatky niektorých osôb, prečo sa do vybraných sarkofágov dostali iní mŕtvi ani aké presné udalosti vysvetľujú jednotlivé zranenia na kostrách. Neistý zatiaľ zostáva aj presný výklad niektorých nálezov, keďže výskum ešte pokračuje.
Najbližšie roky preto rozhodnú o tom, či sa podarí prepojiť archeologické nálezy s písomnými dejinami kláštora. Plánovaná záverečná správa v roku 2027 by mala priniesť ucelenejšiu historickú interpretáciu. Ak sa to podarí, nepôjde len o opravu mien na náhrobkoch, ale o hlbšie pochopenie toho, ako títo ľudia žili, zomierali a ako si ich komunita pripomínala.
Zdroj: Smithsonian SmartNews History & Archaeology


