Vo Francúzskej národnej knižnici našli zabudnutý Mozartov rukopis. Po takmer 250 rokoch ho prvý raz aj zahrali

Vo Francúzskej národnej knižnici objavili takmer 250 rokov starý hudobný zošit, ktorý podľa expertov obsahuje zabudnutý rukopis Wolfganga Amadea Mozarta. Na 44 stranách je sedem krátkych skladieb pre flautu a harfu, ktoré vznikli v roku 1778 počas Mozartových hodín kompozície s jeho žiačkou Marie-Louise-Philippine de Bonnières de Guînes. Diela zazneli na verejnosti vôbec po prvý raz len niekoľko dní po oznámení objavu.

Na rukopis narazil vo februári François-Pierre Goy, kurátor vo Francúzskej národnej knižnici, keď prechádzal približne dvadsať anonymných hudobných manuskriptov. V jednom zošite si všimol znaky písma, ktoré mu pripomínali Mozarta: spôsob zapisovania zátvoriek pri notových osnovách, zaoblené husľové kľúče naklonené dopredu aj dvojité záverečné čiary s fermatami nad a pod nimi.

Goy sa obrátil na muzikologičku Laurence Decobert, ktorá v knižnici pripravovala výstavu venovanú rakúskemu skladateľovi. Aj podľa nej sa rukopis nápadne podobal na známe Mozartove manuskripty. Neskôr sa k materiálu dostal aj Armin Brinzing, riaditeľ Mozartovej knižnice pri Mozarteum Foundation v Salzburgu. V apríli prišiel do Paríža, aby si rukopis prezrel osobne, a dospel k rovnakému záveru: písmo je podľa neho jednoznačne Mozartovo.

Odborníci sa dnes prikláňajú k tomu, že zošit zachytáva sériu kompozičných cvičení z roku 1778. V tom čase Mozart v Paríži vyučoval Marie-Louise-Philippine de Bonnières de Guînes. Bola zručnou harfistkou a jej otec, vojvoda z Guînes, veril, že má aj skladateľský talent. Sám hral na flaute a chcel, aby jeho dcéra písala hudbu, ktorú by mohli hrať spolu. Práve tomu zodpovedá aj obsadenie objavených skladieb: flauta a harfa.

Podľa expertov nejde o hotové Mozartove skladby v bežnom zmysle, ale o spoločnú prácu učiteľa a žiačky počas vyučovania. Objav je preto cenný nielen ako prírastok do Mozartovho katalógu, ale aj ako zriedkavý pohľad na to, ako skladateľ učil. Z materiálu sa dá sledovať takmer takt po takte, čo zapísala žiačka a čo následne opravil alebo doplnil Mozart.

Začiatkom mesiaca dostali kópiu skladieb harfista Nicolas Tulliez a flautistka Mathilde Caldérini z Philharmonic Orchestra of Radio France. Naštudovali ich v parížskom sídle vysielateľa a tri dni po oficiálnom oznámení nálezu ich verejne uviedli v prenose na Radio France. Pre publikum aj hudobníkov to bola výnimočná situácia: pri Mozartovi, ktorého dielo je skúmané celé generácie, sa len málokedy stane, že možno po prvý raz počuť dovtedy neznámu hudbu.

Zároveň ide o objav, ktorý má praktický význam aj pre interpretov. Mozart napísal vyše 600 diel, no hudby pre harfu a flautu zanechal len málo. Práve preto je nález zaujímavý najmä pre hráčov na tieto nástroje, ktorých repertoár spätý s Mozartom je pomerne úzky.

Ako odborníci rozpoznali Mozartovu ruku

V tomto prípade nerozhodol jeden nápadný detail, ale súbor rukopisných znakov.

François-Pierre Goy si všimol prvky, ktoré poznal z iných Mozartových manuskriptov: tvar zátvoriek pri systémoch, podobu husľových kľúčov aj spôsob zakončenia skladby. Následné posúdenie ďalšími odborníkmi bolo dôležité práve preto, že pri historických rukopisoch nestačí prvý dojem. Porovnávajú sa opakujúce sa znaky písma, spôsob zápisu notácie aj širší kontext dokumentu.

Takéto overovanie býva pri hudobných prameňoch rozhodujúce. V tomto prípade sa na zhodnom názore stretli odborníci z Francúzskej národnej knižnice aj zo salzburskej Mozarteum Foundation, ktorá uchováva stovky Mozartových listov a skladieb. Práve preto sa objav považuje za mimoriadne významný.

Paríž v roku 1778 a Mozart ako učiteľ

Mozart sa do Paríža presťahoval v marci 1778 v nádeji, že si tam vybuduje skladateľskú kariéru.

Vojvoda z Guînes, obľúbenec Marie Antoinette, si vtedy najal 22-ročného skladateľa, aby jeho dcéru každý deň dve hodiny vyučoval.

Zo zachovaných Mozartových listov vyplýva, že schopnosti svojej žiačky hodnotil dosť prísne. Obdivoval jej hru na harfe, no o jej predpokladoch na komponovanie mal malé ilúzie. Otcovi písal, že skúšal rôzne postupy: najprv jej pripravil jednoduchý menuet a žiadal variáciu, neskôr začal obmieňať prvý takt sám a nechal ju pokračovať v podobnom duchu. Podľa jeho opisu sa jej darilo len obmedzene a neskôr usúdil, že z nej skladateľka nebude. Nový nález preto dobre zapadá do toho, čo o týchto hodinách vieme z korešpondencie.

Prečo je sedem skladieb pre flautu a harfu dôležitých

Objavené kusy nie sú zaujímavé len tým, že nesú Mozartovo písmo.

Dôležité je aj ich nástrojové obsadenie a okolnosti vzniku. Vojvoda hral na flaute, jeho dcéra na harfe, takže skladby zrejme vznikali s veľmi konkrétnym cieľom: aby ich mohla rodina hrať spolu.

Pre muzikológov je cenné, že ide o materiál na pomedzí výučby a tvorby. Takéto pramene ukazujú skladateľa pri práci, nie až hotové dielo v konečnej podobe. Pre interpretov je zas podstatné, že repertoár pre flautu a harfu spojený s Mozartom je pomerne malý. Každý nový autentický prameň tak môže mať skutočný význam aj na koncertných pódiách.

Čo rukopis prezrádza o vyučovaní kompozície

Jedna z najzaujímavejších stránok objavu spočíva v tom, že neukazuje len výsledok, ale aj proces.

Podľa odborníkov možno v zošite sledovať, čo zapísala de Guînes a kde zasiahol Mozart. To je pri dejinách hudby mimoriadne cenné, pretože podobné materiály z pedagogickej praxe veľkých skladateľov sa zachovajú len zriedka.

V širšom zmysle ide o pripomienku, že komponovanie sa v 18. storočí učilo aj cez praktické cvičenia, variácie a dopĺňanie už načrtnutého hudobného materiálu. Samotný zdroj pritom nehovorí, že by všetky otázky okolo autorstva jednotlivých taktov boli definitívne vyriešené. Práve naopak, hodnota zošita spočíva aj v tom, že umožňuje tieto hranice podrobnejšie skúmať.

Čo zostáva nejasné a čo bude nasledovať

Nie je známe, či vojvoda z Guînes a jeho dcéra tieto skladby niekedy skutočne hrali.

Rovnako nevieme, aký bol ich ďalší osud bezprostredne po vzniku. Podľa knižnice sa zošit nachádzal medzi hudobninami zhabanými z vojvodovho domu počas obdobia Reign of Terror v polovici 90. rokov 18. storočia, teda počas mimoriadne násilnej fázy Francúzskej revolúcie.

Aj po prvom uvedení tak rukopis zostáva predmetom ďalšieho výskumu. Odborníci môžu podrobnejšie skúmať podiel oboch autorov, zaradiť jednotlivé časti do širšieho kontextu Mozartovej tvorby a sledovať, čo tento materiál doplní k obrazu jeho parížskeho obdobia. Už teraz však platí, že ide o zriedkavý objav: nielen o nový dokument, ale aj o možnosť počuť hudbu, ktorá zostala takmer dva a pol storočia mimo pozornosti verejnosti.

---

Zdroj: Smithsonian SmartNews History & Archaeology

Pôvodný článok: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/why-did-the-handwriting-in-this-248-year-old-notebook-look-familiar-it-turned-out-to-be-a-forgotten-mozart-manuscript-180989017

---