Neskorí neandertálci v Belgicku a Francúzsku zrejme nevymierali pre príbuzenské kríženie

Neandertálci, ktorí žili krátko pred zánikom svojho druhu na území dnešného Belgicka a Francúzska, zrejme netrpeli výrazným genetickým úpadkom spôsobeným príbuzenským krížením. Naznačuje to analýza DNA z pozostatkov 27 jedincov z desiatich lokalít v severozápadnej Európe, podľa ktorej boli tieto skupiny geneticky rozmanitejšie, než sa doteraz predpokladalo.

Otázka, prečo neandertálci asi pred 40-tisíc rokmi zmizli, patrí k najdlhšie diskutovaným témam paleoantropológie. Medzi možné príčiny vedci dlhodobo zaraďujú nízku genetickú rozmanitosť, konkurenciu s Homo sapiens, choroby aj meniace sa podnebie. Nová práca v časopise Nature však naznačuje, že aspoň v severozápadnej Európe nebolo hlavným problémom príbuzenské kríženie.

Výskumníci skúmali DNA z neandertálskych pozostatkov nájdených na desiatich miestach. Pri jednom jedincovi, ktorý žil približne pred 45-tisíc rokmi na území dnešného Belgicka, sa im podarilo zostaviť vysokokvalitný genóm, teda takmer úplný genetický záznam s vysokou presnosťou. To je dôležité aj preto, že doteraz mali vedci k dispozícii len štyri vysokokvalitné neandertálske genómy a menší počet menej kvalitných údajov.

Nové dáta ukazujú, že sledovaní neandertálci boli pomerne geneticky rozmanití. Podľa autorov to zrejme súviselo s tým, že patrili do väčšej a navzájom prepojenej regionálnej populácie. Vedci zároveň nenašli typické genetické stopy nedávneho párenia medzi blízkymi príbuznými. Neobjavili ani signály, ktoré by naznačovali zrýchlené genetické zhoršovanie či postupný pokles rozmanitosti v čase.

V praktickej rovine to znamená, že predstava o neandertálcoch ako o malej, izolovanej a nevyhnutne geneticky kolabujúcej populácii nemusí platiť všade rovnako. Aspoň časť neskorých neandertálskych skupín v západnej Európe zrejme fungovala v širšej sieti kontaktov, ktorá pomáhala udržiavať genetickú pestrosť.

Autori aj ďalší odborníci však upozorňujú, že výsledky sa nedajú jednoducho preniesť na celý neandertálsky svet. Neandertálci obývali Európu a Áziu stovky tisíc rokov a podmienky sa v jednotlivých oblastiach výrazne líšili. Správanie populácií na severozápade Európy tak mohlo byť celkom iné než pri skupinách žijúcich na okraji rozšírenia druhu.

Práve takýto kontrast ukazuje starší genóm neandertálskej ženy zo Sibíri. Ten naznačil, že jej rodičia mohli byť poloviční súrodenci a že párenie medzi blízkymi príbuznými bolo medzi jej nedávnymi predkami bežné. Vedci to spájajú skôr s malými a izolovanými skupinami než s univerzálnou vlastnosťou všetkých neandertálcov.

Nová štúdia preto podporuje opatrnejší pohľad: obraz získaný z jedného regiónu nemožno automaticky rozšíriť na celý druh. Namiesto predstavy jednotnej, všade rovnako upadajúcej populácie sa črtá zložitejší príbeh regionálnych rozdielov, prepojenosti a odlišnej populačnej histórie.

To však neznamená, že vedci už poznajú dôvod samotného vyhynutia. Táto práca naň nedáva definitívnu odpoveď. Ak boli neandertálci v severozápadnej Európe geneticky pomerne zdraví, ich zánik museli ovplyvniť iné faktory, prípadne ich kombinácia. Presný mechanizmus tak zostáva otvorený.

Ďalší odborníci pripomínajú aj jednu dôležitú výhradu. Je možné, že neandertálci v severozápadnej Európe jednoducho nemali dosť času na to, aby sa u nich pred vyhynutím nahromadili jasne rozpoznateľné stopy genetickej erózie. Aj preto treba nové zistenia čítať skôr ako spresnenie obrazu než ako konečné vyriešenie záhady.

Zaujímavú otázku otvorila štúdia aj pri kontakte s Homo sapiens. Vedci vedia, že medzi oboma druhmi dochádzalo ku kríženiu, a práve preto nesie väčšina dnešných ľudí malé množstvo neandertálskej DNA. Skúmané neandertálske skupiny sa pritom s Homo sapiens pravdepodobne prekrývali dlhý čas, možno až 500 generácií. Napriek tomu vedci nenašli dôkaz o nedávnej DNA Homo sapiens u neandertálcov zo severozápadnej Európy.

Tento nepomer je pozoruhodný. U viacerých raných moderných ľudí už vedci našli neandertálskeho predka len niekoľko generácií v minulosti. Opačný prípad, teda potvrdeného neandertálca s nedávnym moderným ľudským predkom, zatiaľ nemajú. Vysvetlenie nie je jasné. Podľa vedcov mohli hrať úlohu biologické obmedzenia, ale aj sociálne či kultúrne faktory.

Čo presne vedci skúmali

Základom štúdie bola analýza genetického materiálu z 27 neandertálcov z desiatich lokalít v severozápadnej Európe.

Najdôležitejší výsledok priniesol vysokokvalitný genóm jedinca z dnešného Belgicka, starý asi 45-tisíc rokov. Práve takýto typ dát umožňuje presnejšie sledovať genetickú rozmanitosť, príbuznosť medzi populáciami aj prípadné známky nedávneho kríženia medzi blízkymi príbuznými.

V širšom kontexte paleogenetiky ide o cenný posun. Pri malom počte kvalitných genómov sa totiž ťažko odlišuje, čo je typické pre celý druh a čo len pre jednu miestnu skupinu. Nové údaje preto nerozprávajú len príbeh jedného jedinca, ale pomáhajú lepšie pochopiť regionálnu situáciu tesne pred zánikom neandertálcov.

Prečo sa výsledky nedajú zovšeobecniť na celý druh

Neandertálci žili na obrovskom území Európy a Ázie počas veľmi dlhého obdobia.

V takomto rozsahu sa prirodzene menili podmienky prostredia, veľkosť skupín aj miera ich vzájomného kontaktu. To znamená, že jedna populácia mohla byť geneticky pomerne stabilná, zatiaľ čo iná mohla čeliť izolácii a príbuzenskému kríženiu.

Príklad zo Sibíri ukazuje, že takéto rozdiely boli reálne. Preto by bolo chybou tvrdiť, že príbuzenské kríženie nezohralo žiadnu úlohu nikde. Nová štúdia hovorí presnejšie len to, že v skúmanom regióne zrejme nešlo o hlavný faktor, aspoň podľa dnes dostupných genetických stôp.

Čo to mení na predstave o vyhynutí neandertálcov

Výsledky oslabujú jednoduché vysvetlenie, podľa ktorého neandertálci zmizli najmä preto, že boli geneticky príliš oslabení.

Ak časť ich populácií zostávala geneticky rozmanitá až do neskorého obdobia, príbeh vyhynutia bol zrejme zložitejší. Mohlo ísť o súhru viacerých tlakov, ktoré sa v rôznych regiónoch kombinovali odlišne.

Všeobecne sa pri zániku neandertálcov uvažuje o konkurencii s Homo sapiens, chorobách či klimatických zmenách. Táto štúdia však sama osebe nerozhoduje, ktorý z týchto faktorov bol najdôležitejší. Skôr pomáha vyradiť alebo oslabiť jedno z často opakovaných univerzálnych vysvetlení.

Záhada kontaktu s Homo sapiens

Jedna z najzaujímavejších častí výsledkov sa týka miešania neandertálcov s modernými ľuďmi.

Vieme, že k takýmto kontaktom dochádzalo, pretože neandertálska DNA pretrváva v genómoch dnešných ľudí. V skúmaných neandertálskych vzorkách zo severozápadnej Európy sa však nenašli známky nedávneho príspevku DNA od Homo sapiens.

To neznamená, že medzi skupinami vôbec nedochádzalo ku kontaktu. Skôr to ukazuje, že genetická výmena mohla byť nerovnomerná alebo sociálne obmedzená. Samotní vedci pripúšťajú viac možností vrátane kultúrnych pravidiel spoločenstiev alebo biologických prekážok, no zatiaľ chýba priamy dôkaz, ktorý by jednu z týchto možností potvrdil.

Čo zostáva otvorené a čo bude dôležité ďalej

Najväčšia otázka zostáva nezmenená: prečo neandertálci napokon vyhynuli.

Nová práca ukazuje, že odpoveď zrejme nebude jednoduchá a nebude rovnaká pre všetky regióny. Každá ďalšia vysokokvalitná DNA vzorka môže obraz zmeniť, najmä ak pôjde o iné časti Európy alebo Ázie.

Vo všeobecnosti platí, že čím viac kvalitných genómov budú mať vedci k dispozícii, tým lepšie odlíšia miestne výkyvy od širších trendov. Práve to môže rozhodnúť, či budeme na vyhynutie neandertálcov pozerať ako na sled regionálne odlišných príbehov, alebo sa predsa len podarí nájsť spoločný menovateľ.

---

Zdroj: Smithsonian SmartNews History & Archaeology

Pôvodný článok: https://www.smithsonianmag.com/smart-news/why-did-neanderthals-go-extinct-inbreeding-probably-wasnt-to-blame-for-their-demise-in-northwestern-europe-a-study-suggests-180989032

---