Neandertálci a lovci z mladšej doby kamennej menili európsku divočinu dávno pred poľnohospodárstvom

Európa pred desiatkami tisíc rokov možno nebola takou „nedotknutou“ divočinou, ako sa dlho predpokladalo. Nová štúdia naznačuje, že Neandertálci aj neskorší lovci a zberači z mladšej doby kamennej výrazne zasahovali do podoby krajiny ešte pred príchodom poľnohospodárstva. Podľa výskumu mohli ovplyvňovať hustotu vegetácie, rozšírenie rastlinných typov aj otvorenosť krajiny, a to najmä cez oheň a lov veľkých bylinožravcov.

Europe’s “untouched” wilderness was shaped by Neanderthals and hunter-gatherers.

Zdroj: https://www.sciencedaily.com/releases/2026/02/260212025613.htm

Medzinárodný tím vedený aj výskumníkmi z Aarhus University použil pokročilé počítačové simulácie na rekonštrukciu toho, ako európsku vegetáciu formovali klíma, veľké zvieratá, prirodzené požiare a ľudia počas dvoch dávnych teplých období. Výsledky potom porovnal s rozsiahlymi údajmi z fosílneho peľu. Práve zhoda modelov s peľovým záznamom ukázala, že samotná klíma, veľké bylinožravce a prirodzené požiare nedokážu vysvetliť všetko, čo sa v dávnej vegetácii odohrávalo.

Výskum, ktorý vyšiel v časopise PLOS One, tak posúva pohľad na pravekú Európu. Podľa autorov neboli ľudia len pasívnymi pozorovateľmi prostredia, ale jeho aktívnymi spolutvorcami. V prípade mladšej doby kamennej simulácie naznačili, že lovci a zberači mohli ovplyvniť až 47 % rozšírenia rastlinných typov. Pri Neandertálcoch bol účinok menší, no stále merateľný: približne 6 % pri rozšírení rastlinných typov a 14 % pri otvorenosti vegetácie.

Význam štúdie nie je len v tom, že pridáva ďalší dielik do skladačky pravekej ekológie. Ukazuje aj to, že ľudský vplyv na krajinu sa nezačal až s orbou, pasienkami a usadlým spôsobom života. Už dávni lovci mohli meniť prostredie nepriamo tým, že znižovali počty veľkých bylinožravcov, a priamo tým, že používali oheň. V širšom historickom kontexte to znamená, že hranica medzi „prírodnou“ a „ľudskou“ krajinou bola v Európe zrejme oveľa menej ostrá, než sa kedysi myslelo.

Čo presne výskumníci porovnávali

Štúdia sa sústredila na dve teplé obdobia európskej histórie. Prvým bol posledný interglaciál približne pred 125 000 až 116 000 rokmi, keď v Európe žili len Neandertálci. Druhým bol raný holocén pred 12 000 až 8 000 rokmi, teda čas krátko po poslednej dobe ľadovej, keď sa v regióne pohybovali lovci a zberači nášho druhu Homo sapiens.

V oboch prípadoch vedci porovnávali modelované scenáre s peľovými záznamami, ktoré zachovávajú stopu po tom, aké rastliny v krajine rástli. V palynológii, teda vo vede o peľe, ide o dôležitý zdroj informácií o dávnej vegetácii. Ak sa modely a peľové dáta zhodujú, dá sa lepšie odhadnúť, ktoré faktory mali na krajinu najsilnejší vplyv.

Prečo bol dôležitý oheň a lov

Autori štúdie opisujú dva hlavné spôsoby, akými ľudia menili prostredie. Prvým bol oheň, ktorý spaľoval stromy a kroviny. Druhým bol lov veľkých bylinožravcov. Práve tento nepriamy efekt je podľa výskumníkov často podceňovaný.

Ak sa zníži počet veľkých pasúcich sa zvierat, vegetácia môže rásť hustejšie a krajina sa postupne uzatvára. To znamená menej otvorených plôch a viac súvislých porastov. V prípade Neandertálcov bol tento vplyv obmedzený aj preto, že ich bolo málo. Podľa autorov však aj oni dokázali loviť veľmi veľké zvieratá vrátane obrovských slonov s hmotnosťou až 13 ton.

Prečo na tom záleží pre archeológiu aj ekológiu

Zistenia sú dôležité pre archeológiu, pretože menia predstavu o tom, ako sa pravekí ľudia vzťahovali k okolitému svetu. Neandertálci ani lovci a zberači z mladšej doby kamennej neboli len súčasťou krajiny, ale ovplyvňovali jej fungovanie. To je podstatné aj pre ekologické uvažovanie o minulosti, pretože ukazuje, že ľudský zásah do ekosystémov má hlbšie korene, než sa často predpokladá.

V širšom vedeckom kontexte ide aj o pripomenutie, že veľké bylinožravce zohrávajú v krajine kľúčovú úlohu. Keď ich ubudne, mení sa nielen skladba zvierat, ale aj štruktúra rastlinných spoločenstiev. Takéto väzby sú známe aj z dnešnej ekológie, no štúdia ich prenáša hlboko do praveku.

Čo zostáva neisté a kam sa výskum môže posunúť

Autori sami upozorňujú, že v poznaní stále zostávajú medzery. Modely síce ukázali, že klíma, veľké zvieratá a prirodzené požiare samy osebe nestačia na vysvetlenie peľových dát, no presný rozsah ľudského vplyvu sa v rôznych regiónoch a obdobiach môže líšiť. Ide teda o silný dôkaz, nie o úplne uzavretý obraz celej pravekej Európy.

Výskumníci zároveň naznačujú, že podobné simulácie by sa dali použiť aj inde, najmä v Severnej a Južnej Amerike či v Austrálii. Tieto regióny sú zaujímavé aj preto, že pred príchodom Homo sapiens tam nežili skoršie druhy hominínov. To umožňuje porovnávať krajiny s ľudskou prítomnosťou a bez nej.

Podľa autorov však zostávajú nevyhnutné aj detailné lokálne štúdie. Veľké modely dokážu ukázať široký obraz, no práve miestne dáta môžu spresniť, ako presne ľudia menili krajinu v jednotlivých častiach pravekej Európy.

Zdroj: ScienceDaily Archaeology

Pôvodný článok: https://www.sciencedaily.com/releases/2026/02/260212025613.htm