Hlas, ktorý znie cez hranicu: Kašmírske piesne o strate, mieste a pamäti
V Kašmíre sa hranica neukazuje len na mapách. Znie v piesňach, v smiechu, ktorý sa vracia do domu kedysi obývaného vojakmi, aj v menách mŕtvych, ktoré ženy vyslovujú jedny po druhých. Antropologička a poetka Uzma Falak zachytáva tieto zvuky v texte, ktorý je zároveň spomienkou, svedectvom a úvahou o tom, čo znamená žiť pri línii, ktorá rozdeľuje krajinu aj ľudské osudy.
V dome, kde kedysi bývali vojaci, sa ozýva smiech. Tri ženy spievajú. Yamberzal zosúva pieseň, jej dcéra Banafsha zbiera dvojveršie a pobáda tetu Sombul, aby ho niesla ďalej. Vonku sa nad horami zvečerilo, na oblohe sa zhromažďujú tisíce hviezd, potok zurčí a žlté kvety šepkajú príchod jari nočnému vetru. Sombul hľadí na jemne stúpajúce hrebene. Na juhu je jazero, ktoré v sebe skrýva búrky. Ukazuje na vojenský tábor, ktorý dohliada na ich dom, polia a jablone.
Línia kontroly tiahne sa severovýchodným okrajom osady. Na mape je to bodkovaný pruh, 740 kilometrov dlhý „otvorená rana“. Autorka si požičiava tento výraz od Glorie Anzaldúa z knihy Borderlands/La Frontera: The New Mestiza. Hranica pretína lúky a hory, rieky a piesne.
Banafsha prinesie matkin „sound box“ a zapne ho. Do miestnosti náhle vtrhnú hlasy svadobnej družiny: „Z tvojich svadobných látok sme ušili rubáš, tvojím krvou nasiaknutým šatám – kto ich umyje, beda!“ Banafsha mala rok a pol, keď jej otca zabili. „Otec mi vyhorel dom. Tento dom patrí môjmu starému otcovi z matkinej strany, tri roky tu bol armádny tábor,“ hovorí.
Smiech sa mení na prach. Noc plynie v neznámom, ale citeľnom strachu. Žiaľ sa šíri domom ako tichý hukot, ktorý v tme naberá na sile a preniká každou štrbinou. Keď sa úsvit prediera cez špáry dverí, opäť sa schádzajú, nesúc si noc v srdciach. Zasnežené vrcholy a hrebene sú zahalené do hmly, ktorá zápasí so svetlom.
Sombul sedí pri ohnisku v kockovanom pherane a tyrkysovom šále a pozerá na dohasínajúce uhlíky. Kvetinový koberec je vyblednutý, modré odtiene mu vzal čas. Yamberzal siaha po liekoch na parapete za posteľou. Pád na lúkach pri zbieraní bylín ju nechal zlomenú, hovorí, a vymenúva liečivé rastliny z neďalekých lesov: hand, tripater, sheel hakh, koth, kahzaban. Zastavia sa dve priateľky. Banafsha spúšťa spomínanie piesní, pri čaji a čerstvo upečenom chlebe ženy zbierajú úlomky a držia sa navzájom na neľútostnom teréne pamäte. V dome, kedysi obývanom vojakmi, hlasy stúpajú s refrénmi nepochovaných mŕtvych. Geografie straty znejú miesto za miestom, meno za menom: Rasheed, Nabb’e Kak, Javaid, Manzoor, Zahoor, Gulzar, Rahman, Bayt’e, Magg’e Maam, Latif, Sadaam…
„Rasheed bol môj bratranec z otcovej strany,“ vstupuje do toho Banafsha. „Manzoor bol môj synovec. Sadaam bol tiež odtiaľto,“ dodáva Sombul. „Ak by sme spievali mená všetkých, ktorých sme stratili, padne noc a naša pieseň zostane nedokončená.“
V každej z ich piesní autorka počúva čas, ktorý sa pretrhol — takmer niečo, čo sa už nestihlo. „Tieto piesne pôjdu ďaleko — cez časy,“ šepká Yamberzal a ukazuje na nahrávač.
Znieť hranicu znamená znieť pretrvávajúce kolonializmy. Znieť hranicu znamená znieť kartografiu ako divadlo impéria. Znieť zem, zlomenú a zadusenú šrapnelmi a mínami, rozťatú vojenskými tábormi, strážnymi vežami, ostnatým drôtom. Znieť hranicu znamená znieť trosky vojny. Znieť hranicu znamená znieť odlúčenie, patrenie a vyvlastnenie, množstvo foriem života a svetov smrti. Znieť hranicu znamená znieť mínomety, ktoré udierajú do hôr, dobytok prechádzajúci cez líniu, osly roztrhané na kusy, keď zablúdia na míny. Znieť hranicu znamená zakopať knihy, denníky a fotografie, zbierať kosti a oblečenie, spievať v miestnosti s rozbitými oknami a štipľavým dymom slzného plynu — kto spútal hranicu ostnatým drôtom? U teba čakám.
Znieť hranicu znamená znieť čakanie, prebývať v napätí, znieť jej nedokončenosť. Znieť hranicu znamená znieť útek a oslobodenie, spievať ju ako zulm ki lakeer, „líniu útlaku“. Znieť hranicu znamená znieť tisíc zhojení, znieť medzi a nikde, nepriechodnosť a návrat. Znieť hranicu znamená prekračovať ju znova a znova — nie ako odchýlku alebo porušenie, ale ako obyčajné blúdenie a hľadanie cesty. Znieť hranicu znamená načúvať zvuku, ktorý sa vkráda — azaan, ktorý sa nesie cez hranicu, zvuk, ktorý presakuje. Znieť hranicu znamená počúvať smiech, ktorý sa ozýva v dome kedysi obývanom vojakmi. Počúvaj.
Hranica, ktorá nie je len čiara na mape
Línia kontroly je de facto hranica medzi Indiou a Pakistanom, hoci nejde o medzinárodne uznávanú hranicu. Autorka vysvetľuje, že jej respondentky používajú slovo „hranica“ bežne, pretože je súčasťou každodenného politického slovníka Kašmíru. Tento jazyk podľa nej odráža intenzívnu militarizáciu a rastúcu bezpečnostnú kontrolu a dohľad. Hranica sa tak neukazuje len ako geografický fakt, ale aj ako skúsenosť, ktorá preniká do reči, piesní a spomienok.
Ako znie život v tieni vojenských táborov
Dom, v ktorom sa spieva, kedysi slúžil ako armádny tábor. Banafsha spomína, že jej otec bol zabitý, keď mala rok a pol, a že ich dom vyhorel. Tento dom patrí jej starému otcovi z matkinej strany, no tri roky v ňom bola armáda. Prítomnosť vojenských táborov, strážnych veží a ostnatého drôtu sa v texte objavuje ako súčasť každodennosti. Ženy spievajú v miestnosti s rozbitými oknami, medzi spomienkami na slzný plyn a na knihy, denníky a fotografie, ktoré bolo treba zakopať.
Piesne ako archív straty a prenosu
Ženy v dome zbierajú úlomky piesní a držia sa navzájom na „neľútostnom teréne pamäte“. Banafsha iniciuje spomínanie, pri čaji a čerstvom chlebe sa ozývajú refrény. Yamberzal hovorí, že piesne pôjdu ďaleko — cez časy — a ukazuje na nahrávač. Mená mŕtvych sa vynárajú jedno po druhom: Rasheed, Nabb’e Kak, Javaid, Manzoor, Zahoor, Gulzar, Rahman, Bayt’e, Magg’e Maam, Latif, Sadaam. Sombul poznamenáva, že ak by spievali mená všetkých stratených, noc by padla a pieseň by zostala nedokončená. Pieseň sa tak stáva spôsobom, ako uchovať to, čo sa nedá uzavrieť.
Sounding the Border.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/temple-ruin-antique-architecture-3616095/
Znieť hranicu: politika, ktorá sa nedá oddeliť od každodennosti
Autorka opakuje, že „znieť hranicu“ znamená načúvať pretrvávajúcim kolonializmom, kartografii ako divadlu impéria, zem rozťatú vojenskými tábormi a ostnatým drôtom. Hranica sa v jej podaní nespája len s vojakmi, ale aj s mínami, ktoré zabíjajú dobytok a osly, s dymom slzného plynu a s otázkou: „Kto spútal hranicu ostnatým drôtom?“ Zároveň však hovorí o prekračovaní ako o obyčajnom blúdení a hľadaní cesty, o azáne, ktorý sa nesie cez líniu, o zvuku, ktorý presakuje. Hranica nie je len uzavretá, je aj miestom neustáleho prechodu.
Sounding the Border.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/temple-athens-greece-acropolis-9033293/
Prečo si tento text všímať: pamäť, moc a spôsob, akým rozprávame o konflikte
Text Uzmy Falak upozorňuje, že hranice nie sú len bezpečnostné zóny, ale aj miesta, kde sa odohráva každodenný život. Piesne, smiech a mená mŕtvych vytvárajú alternatívny záznam histórie, ktorý sa neopiera o oficiálne dokumenty, ale o hlas a spomienku. Pre čitateľa mimo Kašmíru to znamená, že konflikt treba vnímať aj cez kultúrne a emocionálne prežívanie tých, ktorí pri hranici žijú. Antropologický a poetický prístup tak pripomína, že politické línie majú svoje ozveny v každodennom živote a že načúvať im je spôsob, ako lepšie porozumieť dôsledkom rozdelenia.
Zdroj: SAPIENS Anthropology
Pôvodný článok: https://www.sapiens.org/culture/sounding-the-border-poem-uzma-falak


