Vôňa minulosti: vedci skladajú „časostroj pre nos“ z pachov staroveku aj historických áut

Pach staroegyptských balzamov, interiér auta kráľovnej Alžbety II. či dokonca „dych“ T. rexa. V múzeách sa dnes čoraz častejšie pracuje so zmyslom, ktorý býval v dejinách skôr na okraji pozornosti: so zrakom síce stále súťaží, no čuch sa postupne mení na nástroj výkladu minulosti.

T rex breath and Queen Elizabeth’s car: scientists creating ‘time machine for the nose’.

Zdroj: https://www.theguardian.com/science/2026/feb/28/archaeology-of-smell-time-machine-for-the-nose-museums

Podľa odborníkov nejde o efektnú atrakciu. Je to súčasť širšieho záujmu o archeológiu zmyslov, najmä o archeológiu vône, v ktorej sa spájajú historici, vedci, pamiatkari aj parfuméri. Cieľ je jednoduchý, hoci náročný: pokúsiť sa zrekonštruovať senzorický svet minulosti a ukázať, že dejiny neboli len vizuálne, ale aj pachové, zvukové a telesné.

Keď sa minulosť dá ovoňať

Jedným z projektov, ktoré tento prístup ukazujú najzreteľnejšie, je Scent of the Afterlife.

Snímka zobrazuje: T rex breath and Queen Elizabeth’s car: scientists creating ‘time machine for the nose’.

Zdroj: https://www.theguardian.com/science/2026/feb/28/archaeology-of-smell-time-machine-for-the-nose-museums

Na jeho základe vznikli malé kartičky napustené vôňou vytvorenou podľa ingrediencií identifikovaných v zvyškoch staroegyptských balzamov používaných pri mumifikácii.

Archeochemikárka Barbara Huber z Max Planck Institute of Geoanthropology v Nemecku opisuje výsledok ako „časostroj pre nos“. Vôňa má podľa nej hrejivý, medovo ladený charakter s náznakom zemitých korenín, no nie je úplne príjemná. Vznikla po chemickej analýze zvyškov balzamov z kanopických nádob zo starovekého Egypta, ktoré datujú približne do roku 1450 pred n. l.

Analýza odhalila zložitú zmes aromatických látok. Medzi nimi boli včelí vosk, živice zo stromov čeľade borovicovitých a aj kumarín, kryštalická zlúčenina s vôňou pripomínajúcou vanilku. Vedci potom spolu s parfumérom hľadali moderné, pre verejnosť bezpečné ekvivalenty, ktoré by zároveň zostali verné biomolekulárnym výsledkom.

Vôňa sa už použila v rôznych formátoch, napríklad na výstave o starovekom Egypte v Dánsku. Objavila sa aj na voňavých kartičkách a v takzvaných scent stations, kde návštevníci zdvihli veko keramickej nádoby a privoňali si k vloženej náplni. Kartičky putovali aj k školákom, ktorí sa učia o starovekom Egypte, a vôňa má byť súčasťou ďalšej výstavy v Kanade.

Prečo sa vône stávajú súčasťou múzeí

Huber tvrdí, že pach môže návštevníkom pomôcť prežiť minulosť inak než len cez texty a vitríny. Podľa nej dokáže urobiť abstraktné dejiny hmatateľnejšími a pripomenúť, že minulosť nebola sterilná ani tichá, ale zmyslová, vtelená a často intenzívna.

To je dôležité aj pre samotné múzeá. V tradičnom výklade dejín dominuje obraz, no pri zmyslovom prístupe sa otvára priestor pre širšiu interpretáciu. Vôňa môže naznačiť, ako sa používali materiály, ako vyzeralo prostredie a aké kultúrne praktiky sa vyvíjali v reakcii na pachy okolo ľudí.

Od divadla k výskumu

Podobné pokusy nie sú úplne nové. Návštevníci výstavy o Rolling Stones v roku 2016 sa stretli aj s pachom spojeným s kapelou a Jorvik Viking Centre ponúka už od 80. rokov jazdu cez vikingský York so zapamätateľnou pachovou kulisou.

Rozdiel je v tom, ako sa k vôňam pristupuje dnes. Huber upozorňuje, že Jorvik bol priekopnícky a odvážny, no išlo najmä o zážitok, zábavu alebo snahu návštevníka šokovať. Súčasné projekty sa podľa nej opierajú o chemickú analýzu, archívny výskum a medziodborovú spoluprácu. Vôňa sa tak presúva z oblasti divadelnej atmosféry do oblasti výskumom podloženého rozprávania.

To je podstatný posun. Keď je pach založený na identifikovaných zvyškoch, historických prameňoch a práci odborníkov z rôznych disciplín, môže slúžiť nielen ako efekt, ale aj ako argument.

Ako sa vôňa skladá z dôkazov

V praxi ide o kombináciu viacerých krokov. Najprv sa skúmajú materiálne stopy, napríklad chemické zvyšky na predmetoch alebo v nádobách. Potom nasleduje interpretácia v historickom kontexte a až napokon tvorba vône, často v spolupráci s parfumérom.

Takýto postup sa ukazuje aj pri ďalších projektoch. Liam Findlay zo spoločnosti AromaPrime, ktorá vytvorila pachovú kulisu pre Jorvik, vysvetľuje, že múzeá používajú vône rôzne podľa toho, čo chcú komunikovať. Niekde ide o konkrétne pachy rozmiestnené v priestore, inde skôr o celkovú atmosféru, ktorá má návštevníka rýchlo vtiahnuť do deja.

Pri Jorviku sa napríklad pracuje s vôňami rybolovu či kožiarskej výroby. Findlay pripomína, že človek by pri prechádzke vikinskou osadou necítil všetko oddelene a presne, no v múzeu ide o to, aby si návštevník za krátky čas odniesol čo najviac dojmov. Spoločnosť vytvorila aj vône, ktoré sa snažili o presnosť, napríklad pach dychu T. rexa. V tomto prípade sa podľa Findlaya vychádzalo z fosílnych dôkazov a z inputu paleontológov.

Čo môžu pachy prezradiť o minulosti

Pre výskumníkov má skúmanie vôní aj širší význam. Cecilia Bembibre z Institute for Sustainable Heritage na University College London hovorí, že pachy môžu rozšíriť interpretácie a pomôcť pochopiť, ako sa materiály prežívali, ako prostredie formoval pach a ako sa kultúrne praktiky vyvíjali v reakcii naň.

To je dôležité najmä pri témach, kde sa zachovalo len málo priamych stôp. Vôňa môže naznačiť obchodné väzby, používanie surovín alebo spôsob, akým ľudia vnímali predmety a priestory. V prípade staroegyptského balzamu sa projekt využíva aj ako vzdelávací nástroj, ktorý ukazuje ingrediencie, ich pôvod a to, čo hovoria o obchodných kontaktoch v starovekom Egypte.

Bembibre zároveň pracuje na ďalších projektoch. Od 26. marca má byť súčasťou výstavy London Intersections, ktorá pripomína 200. výročie UCL. Návštevníci si tam budú môcť ovoňať knižnicu St Paul’s Cathedral aj interiér neskorého auta kráľovnej Alžbety II., a to cez sklenené banky s pripojenými lievikmi.

Čo zostáva otvorené

Nie všetky vône sú čisto vedeckou rekonštrukciou. V prípade vône knižnice St Paul’s išlo o umeleckú interpretáciu parfumérky Sarah McCartney, ktorá má evokovať opotrebovanú kožu, tabak, čokoládovo vanilkové tóny a hladké drevo. Naopak, vôňa interiéru Rovera P5B, ktorý používala kráľovná Alžbeta II., vznikla v roku 2023 na základe historického výskumu, chemickej analýzy vzduchu z konkrétneho vozidla a rozhovorov s zberateľmi klasických áut.

Práve tu sa ukazuje hranica medzi rekonštrukciou a interpretáciou. Pri niektorých pachoch je možné opierať sa o priamy materiálny dôkaz, pri iných ide skôr o kvalifikovanú predstavu založenú na historickom kontexte. Odborníci preto zdôrazňujú, že pri vôňach v múzeách je dôležité jasne rozlišovať, čo je výsledok analýzy a čo umelecké dotvorenie.

Bembibre by podľa vlastných slov privítala aj múzeum vôní. Zároveň sa podieľa na britskej iniciatíve smell inventory, ktorá vyzýva verejnosť, aby posielala pachy, ktoré by si chcela uchovať pre budúcnosť. Je to pripomienka, že dedičstvo sa neviaže len na to, čo vidíme. Keď ľudia používajú nos ako nástroj poznania, môžu spochybniť zaužívaný obraz minulosti a odhaliť vrstvy, ktoré by inak zostali stratené.

Zdroj: The Guardian Archaeology

Pôvodný článok: https://www.theguardian.com/science/2026/feb/28/archaeology-of-smell-time-machine-for-the-nose-museums