Očité svedectvo patrí v súdnych sieňach k najsilnejším dôkazom. Zároveň však práve ono stálo za viacerými nespravodlivými odsúdeniami. Novší výskum pamäti teraz naznačuje zložitejší obraz: nie každá spomienka je rovnako nespoľahlivá a za určitých podmienok môže byť miera istoty svedka dôležitým ukazovateľom toho, či je jeho identifikácia správna.
Memory on trial: the new science of when to trust eyewitness testimony.
Text v Nature News to ilustruje na prípade Charlesa Dona Floresa. V januári 1998 boli v dome Betty Black vo Farmers Branch pri Dallase dvaja muži, ktorí ju pri zdanlivej nevydarenej lúpeži zabili. Susedka Jill Barganier krátko po čine polícii povedala, že videla dvoch bielych mužov s dlhými vlasmi vystúpiť z auta a ísť smerom k domu. Nasledujúci deň na policajnej stanici označila Richarda Childsa ako vodiča auta. Childs sa neskôr k účasti priznal a odsedel si 16 rokov vo väzení.
Polícia sa potom zamerala aj na Floresa. Podľa článku bol videný s Childsom v deň vraždy, no išlo o Latino muža s krátkymi vlasmi. Keď Barganier 4. februára predvolali znova, policajt sa pokúsil „osviežiť“ jej pamäť pomocou forenznej hypnózy, dnes už zdiskreditovanej metódy, ktorú Texas aj mnohé ďalšie jurisdikcie medzičasom prestali používať. Počas sedenia jej naznačil, že jeden z mužov mohol mať „úhľadne zastrihnuté“ vlasy. Svedkyňa však aj potom opisovala spolujazdca ako bieleho muža s dlhými vlasmi a pomohla vytvoriť identikit, ktorý sa Floresovi nepodobal. Neskôr dostala na posúdenie ďalšiu fotografickú zostavu s Floresom a piatimi ďalšími Latino mužmi s krátkymi vlasmi, ale nespoznala nikoho.
O vyše rok neskôr sa však jej spomienka zmenila. V marci 1999 na súde vypovedala, že Flores bol v aute, a uviedla, že si je tým „na viac než 100 percent“ istá. Keďže neexistoval DNA dôkaz, ktorý by Floresa s činom spájal, práve toto svedectvo sa stalo základom obžaloby. Porota ho uznala vinným z kapitálnej vraždy a podľa článku je v súčasnosti v cele smrti.
Práve takéto prípady desaťročia podporovali presvedčenie mnohých výskumníkov, že ľudskej pamäti sa v trestných veciach veriť nedá. Spomienky môžu byť chybné, oslabené časom, skreslené predsudkami alebo kontaminované neskoršími podnetmi. Problém často zhoršujú aj nevhodné či nekonzistentné policajné postupy pri prvotnom získavaní výpovedí a pri identifikačných procedúrach.
Nature News však opisuje posun v odbore. Prehodnocovanie reálnych trestných prípadov aj laboratórnych experimentov naznačuje, že istota očitého svedka pri konkrétnej spomienke môže byť za určitých okolností pomerne silným ukazovateľom správnosti. Neplatí to vždy a nie pri každom type výpovede. Vedci skôr tvrdia, že niektoré pamäťové stopy sú hodnotnejšie než iné — napríklad počiatočné odmietnutie identifikovať podozrivého v zostave môže mať vyššiu dôkaznú hodnotu, než sa tradične pripúšťalo.
Otázky o spoľahlivosti svedeckej pamäti sa vo vede objavujú prinajmenšom od 70. rokov. Psychologička Elizabeth Loftus vtedy ukázala, aké ľahké môže byť meniť spomienky alebo dokonca vytvoriť falošné. Neskôr, s rozšírením DNA dôkazov v 80. a 90. rokoch, sa ukázal aj rozsah problému v justícii: pri mnohých zrušených rozsudkoch zohralo chybnú úlohu práve nesprávne očité svedectvo.
Výskumníci preto dlhodobo upozorňovali najmä na riziká pri policajných zostavách, či už fotografických alebo osobných. Ak policajt vie, kto je podozrivý, môže svedka neúmyselne ovplyvniť. Podobne môže pamäť skresliť opakované ukazovanie toho istého človeka v rôznych zostavách. Psychológ Gary Wells už v roku 1980 s Rodom Lindsayom upozornil aj na ďalší problém: ak svedok podozrivého neoznačí, alebo vyberie inú osobu zo zostavy, polícia to často berie len ako chybu. Podľa Wellsa by však takéto „negatívne“ výsledky mali znižovať pravdepodobnosť viny podozrivého.
Dlhé roky však v oblasti prevládal iný odkaz: pamäť je tvárna a krehká. Aj preto sa v odbornej komunite rozšíril názor, že sebavedomie svedka nepredpovedá presnosť jeho výpovede. Ešte v roku 2001 podľa citovaného prieskumu tento názor podporovalo 87 % psychológov so znalosťou očitých svedectiev.
Zlom prišiel, keď sa do problematiky pustil John Wixted z University of California, San Diego. Pôvodne sa venoval základnému výskumu pamäti a pri štúdiu literatúry si všimol, že aplikovaný výskum očitých svedkov používa iné modely, než aké sú bežné v základnej vede o pamäti. Opieral sa o signal detection theory, podľa ktorej je sila pamäťovej stopy prepojená s istotou rozhodnutia. Ak človek naozaj rozpoznáva podnet, silnejší „signál“ v pamäti spravidla vedie aj k vyššej istote. Wixted usúdil, že podobný vzťah by mohol platiť aj pri rozpoznávaní tváre v identifikačnej zostave.
Spolu s Laurou Mickes preto znovu analyzoval staršie laboratórne štúdie z 90. rokov, v ktorých dobrovoľní svedkovia pozorovali fingované zločiny. Zistili, že skoršie analýzy často hádzali do jedného vreca odlišné chyby: napríklad nesprávne označenie podozrivého a označenie tzv. fillera, teda nepodozrivej osoby zaradenej do zostavy na porovnanie. V reálnom svete však nejde o to isté. Falošné označenie podozrivého môže viesť k justičnému omylu, kým označenie fillera by sa zvyčajne bralo ako neúspešná identifikácia.
Na tomto základe navrhli metódu confidence-accuracy characteristic, skrátene CAC analýzu. Jej cieľom je odpovedať na praktickú otázku dôležitú pre porotu: ak svedok označí podozrivého s určitou mierou istoty, aká je pravdepodobnosť, že má pravdu? Podľa článku pri použití CAC analýzy dáta z predchádzajúcich laboratórnych štúdií ukázali, že vysoko sebavedomí svedkovia boli presní až do 97 % prípadov. Išlo o veľmi vplyvný, ale zároveň kontroverzný výsledok.
Podporu priniesli aj dáta z reálneho prostredia. Wixted spolupracoval s Houston Police Department na štúdii takmer 350 fotografických zostáv. Tamojšie oddelenie už používalo férovejšie postupy vrátane double-blind režimu, v ktorom osoba administrujúca zostavu nevie, kto je podozrivý. Wixted zároveň žiadal policajtov, aby bezprostredne po identifikácii zaznamenávali aj mieru istoty svedka. Práve podmienka okamžitého zachytenia istoty je v tomto výskumnom smere dôležitá, pretože neskoršie sebavedomie môže byť ovplyvnené ďalšími udalosťami.
Prípad Floresa podľa vedcov ukazuje, prečo záleží na tom, ktorá spomienka sa považuje za kľúčovú. Jeho obhajoba sa dnes opiera aj o argument, že spoľahlivejšie mohli byť skoršie reakcie svedkyne — teda jej pôvodný opis, identikit, ktorý sa mu nepodobal, a odmietnutie označiť ho v zostave — než neskoršia, veľmi sebavedomá identifikácia na súde po sérii problematických zásahov do pamäti. John Wixted dúfa, že tieto argumenty pomôžu v žiadosti, aby sa americký Najvyšší súd prípadom znovu zaoberal.
Výskum však naráža na pomalé tempo zmien v justícii. Očité svedectvá majú napriek známym slabinám stále veľkú váhu. Ako naznačuje článok, problém je aj psychologický: na rozdiel od DNA či odtlačkov prstov má so svojou pamäťou skúsenosť každý, a preto ľudia často podceňujú, ako presvedčivo môže pôsobiť aj nesprávna spomienka.
Prečo je očité svedectvo také presvedčivé
Očité svedectvo má v trestnom konaní výnimočnú silu, pretože pôsobí priamo a ľudsky. Keď svedok povie, že niekoho videl, porota aj verejnosť môžu mať pocit, že ide o bezprostredný prístup k pravde. Všeobecný poznatok z psychológie však je, že pamäť nefunguje ako presný záznam. Skôr ide o rekonštrukciu, ktorú môžu meniť čas, stres, otázky vyšetrovateľov či neskoršie informácie. Práve preto záleží nielen na tom, čo svedok povie, ale aj na tom, kedy, za akých podmienok a akým postupom bola jeho výpoveď získaná.
Článok upozorňuje na všeobecne známy problém sugestívnych alebo nekvalitne vedených identifikácií. Ak vyšetrovateľ vedome či nevedome naznačí, koho očakáva, môže ovplyvniť výsledok. Podobne problematické je, keď sa ten istý podozrivý objavuje vo viacerých zostavách alebo keď sa svedok k udalosti opakovane vracia v prostredí, ktoré posilňuje jednu verziu deja. Forenzná hypnóza, spomenutá v prípade Floresa, je príkladom postupu, od ktorého mnohé jurisdikcie ustúpili práve pre obavy zo skreslenia a kontaminácie pamäti.
Snímka zobrazuje: An eyewitness to a murder rejected a photo line-up that included a picture of Charles Don Flores (left); they then helped to create a composite.
Dôležitá nuansa novšieho výskumu je, že nespochybňuje krehkosť pamäti ako takej. Skôr tvrdí, že za správnych podmienok môže skorá, čistá a okamžite zaznamenaná vysoká istota pri identifikácii niesť významnú informáciu o presnosti. To je rozdiel oproti neskoršej istote na súde, ktorá už môže byť ovplyvnená vyšetrovaním, diskusiami alebo samotným priebehom procesu. V praxi teda nejde o jednoduché pravidlo „sebavedomý svedok má pravdu“, ale o hodnotenie konkrétnej situácie a kvality postupu.
Prečo odborníci sledujú aj „negatívne“ výsledky zostáv
Jedna z najzaujímavejších myšlienok v texte je, že aj neidentifikovanie môže byť dôležitý dôkaz. Ak svedok podozrivého v korektne pripravenej zostave nespozná, alebo označí inú osobu zo zostavy, nemusí to byť len bezvýznamný omyl. Za určitých okolností to môže znižovať pravdepodobnosť, že práve podozrivý je vinníkom. Z pohľadu spravodlivého procesu je to podstatné, pretože súdy sa tradične sústredia najmä na pozitívne označenia, zatiaľ čo odmietnutia alebo výber fillera často ostávajú v úzadí.
Snímka zobrazuje: Suspect procedures. Diagram illustrating police lineup procedures, showing a suspect presented alongside fillers and three possible outcomes—suspect.
Ani nový výskumný smer neponúka jednoduché riešenie pre každý prípad. Článok nehovorí, že očité svedectvo je zrazu spoľahlivé vo všeobecnosti, ale že jeho hodnotu treba rozlišovať jemnejšie než doteraz. Zostáva otvorené, ako rýchlo sa tieto poznatky premietnu do praxe súdov a polície, a tiež ako budú súdy rozlišovať medzi skorou, menej kontaminovanou spomienkou a neskorou výpoveďou formovanou ďalšími zásahmi. Prípad Charlesa Dona Floresa je pritom testom toho, či sa meniace poznanie o pamäti dokáže pretaviť aj do prehodnotenia konkrétnych rozsudkov.
Na poskytovanie tých najlepších skúseností používame technológie, ako sú súbory cookie na ukladanie a/alebo prístup k informáciám o zariadení. Súhlas s týmito technológiami nám umožní spracovávať údaje, ako je správanie pri prehliadaní alebo jedinečné ID na tejto stránke. Nesúhlas alebo odvolanie súhlasu môže nepriaznivo ovplyvniť určité vlastnosti a funkcie.
Funkčné
Vždy aktívny
Technické uloženie alebo prístup sú nevyhnutne potrebné na legitímny účel umožnenia použitia konkrétnej služby, ktorú si účastník alebo používateľ výslovne vyžiadal, alebo na jediný účel vykonania prenosu komunikácie cez elektronickú komunikačnú sieť.
Predvoľby
Technické uloženie alebo prístup je potrebný na legitímny účel ukladania preferencií, ktoré si účastník alebo používateľ nepožaduje.
Štatistiky
Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na štatistické účely.Technické úložisko alebo prístup, ktorý sa používa výlučne na anonymné štatistické účely. Bez predvolania, dobrovoľného plnenia zo strany vášho poskytovateľa internetových služieb alebo dodatočných záznamov od tretej strany, informácie uložené alebo získané len na tento účel sa zvyčajne nedajú použiť na vašu identifikáciu.
Marketing
Technické úložisko alebo prístup sú potrebné na vytvorenie používateľských profilov na odosielanie reklamy alebo sledovanie používateľa na webovej stránke alebo na viacerých webových stránkach na podobné marketingové účely.
