DNA odhalila štyroch stratených mužov z Franklinovej polárnej expedície
Záhada jednej z najslávnejších katastrof polárneho prieskumu sa po rokoch opäť posunula. Nový výskum s využitím starovekej DNA identifikoval štyroch členov nešťastnej Franklinovej expedície z roku 1847 a zároveň pomohol vyriešiť dlhoročnú otázku o totožnosti jedného z mužov, ktorých pozostatky sa našli v kanadskej Arktíde.
DNA reveals 4 lost men from the doomed Franklin polar expedition.
Zdroj: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified
Expedícia vedená britským námorným dôstojníkom Johnom Franklinom sa začala v roku 1845 s cieľom preplávať Severozápadným priechodom na palubách lodí H.M.S. Erebus a H.M.S. Terror. Obe lode uviazli v ľade vo Victoria Strait v Nunavute a celá posádka napokon zahynula. Dlho sa zdalo, že po mužoch nezostali takmer žiadne stopy, no útek po arktickom ľade zanechal niekoľko nálezov, ktoré moderným vedcom postupne umožňujú skladať posledné dni výpravy.
Nová štúdia priniesla mená troch námorníkov z H.M.S. Erebus: Johna Bridgensa, Davida Younga a Williama Orrena. Ďalšia analýza potvrdila identitu muža, ktorého pozostatky sa našli už v roku 1859 a pri ktorom sa dlho predpokladalo, že mohol byť sluhom alebo stewardom. DNA však ukázala, že išlo o Harryho Peglara, vyššie postaveného poddôstojníka z H.M.S. Terror. Výskum tak zvýšil počet spoľahlivo identifikovaných členov expedície na šesť z 129.
Pre historikov a archeológov je to dôležité nielen preto, že sa po takmer dvoch storočiach vracajú mená konkrétnym ľuďom. Každá identifikácia pomáha lepšie pochopiť, kto zomrel kde, ako sa posádky rozpadali a či sa osudy mužov z oboch lodí líšili. V prípade Franklinovej expedície ide stále o príbeh plný otvorených otázok, no práve takéto nálezy posúvajú poznanie od legendy k overiteľným faktom.
Prečo bola Franklinova expedícia taká dôležitá
Severozápadný priechod bol v 19. storočí lákavou, no mimoriadne nebezpečnou predstavou: ak by sa podarilo nájsť splavnú cestu medzi Atlantikom a Tichým oceánom cez arktické vody, skrátilo by to plavby medzi Európou a Áziou. Problémom bol ľad, ktorý po stáročia bránil úspechu mnohých výprav. Franklinova expedícia sa stala najznámejším neúspechom tohto sna a dodnes patrí medzi najznámejšie katastrofy v dejinách polárneho objavovania.
Snímka zobrazuje: This 19th-century oil painting by Belgian artist Francois-Etienne Musin depicts Sir John Franklin's HMS Erebus, the flagship for the ill-fated 1845.
Zdroj: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified
Ako DNA pomáha po takomto čase
Pri archeologických a historických prípadoch, kde sa zachovali len kostrové pozostatky, môže byť genetická analýza rozhodujúca. Vedci porovnávajú DNA z kostí alebo zubov s DNA žijúcich potomkov, ak sú k dispozícii. V tomto prípade výskumníci pracovali s modernou DNA od potomkov členov posádky a so 49 vzorkami genetického materiálu z desiatich archeologických lokalít na ostrove King William Island. Takýto postup neodhaľuje len meno, ale môže pomôcť aj pri rekonštrukcii pohybu a posledných krokov jednotlivých mužov.
Snímka zobrazuje: DNA reveals 4 lost men from the doomed Franklin polar expedition.
Zdroj: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified
Čo prezrádza prípad Harryho Peglara
Identifikácia Harryho Peglara je zaujímavá najmä preto, že dlhé roky sa zdalo, že jeho pozostatky patria niekomu z nižšie postavených členov posádky. Oblečenie nájdené pri tele naznačovalo skôr úlohu sluhu alebo stewarda, no dokumenty pri tele patrili Peglarovi. Nová štúdia sa prikláňa k tomu, že vysvetlením môže byť jeho kariérna história, v ktorej sa objavovali prípady neprijateľného správania a zníženia hodnosti. Autori preto pripúšťajú, že mohol byť na H.M.S. Terror skutočne preradený na pozíciu stewarda.
Snímka zobrazuje: DNA reveals 4 lost men from the doomed Franklin polar expedition.
Zdroj: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified
Čo hovoria nálezy o posledných dňoch posádky
Výskum Franklinovej expedície sa neopiera len o DNA. Dôležité sú aj archeologické nálezy, zvyšky výstroja a ústne tradície Inuitov, ktoré sa v regióne odovzdávali po generácie. Práve tieto zdroje pomohli potvrdiť, že muži sa po uviaznutí lodí pokúšali dostať pešo k pevnine. Zároveň sa ukázalo, že posádka trpela otravou olovom, pravdepodobne z konzervovaného jedla alebo z vodných systémov lodí. Vedci však upozorňujú, že olovo zrejme nebolo jedinou ani hlavnou príčinou katastrofy.
Snímka zobrazuje: DNA reveals 4 lost men from the doomed Franklin polar expedition.
Zdroj: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified
Čo zostáva nejasné a kam sa výskum posúva ďalej
Aj po nových identifikáciách zostáva veľa otázok bez odpovede. Nie je úplne jasné, kto presne sa zúčastnil na úteku, kde jednotliví muži zomreli a ako sa líšili osudy posádok oboch lodí. Výskumníci uvádzajú, že majú DNA od najmenej 14 ďalších neidentifikovaných členov Franklinovej expedície a ak sa nájdu ďalší potomkovia ochotní poskytnúť vzorky, môžu pribudnúť ďalšie mená. Moderné technológie teda stále môžu priniesť nové odpovede, hoci časť príbehu zostane možno navždy zahalená arktickým ľadom.
Snímka zobrazuje: DNA reveals 4 lost men from the doomed Franklin polar expedition.
Zdroj: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified
Zdroj: National Geographic History
Pôvodný článok: https://www.nationalgeographic.com/history/article/franklin-expedition-sailors-identified


