Ekológka, ktorá počúva lesy, získala cenu Pritzker pre environmentálnych géniov
Kedysi sa lesy skúmali tak, že do nich človek vošiel s poznámkovým blokom a spočítal, čo videl. Zuzana Burivalová robí niečo iné: necháva v lese mikroskopy sluchu. A práve za to, že sa učí počúvať, čo tropické lesy hovoria, nedávno získala cenu 2026 Pritzker Emerging Environmental Genius Award. Udeľuje ju Inštitút pre životné prostredie a udržateľnosť na Kalifornskej univerzite v Los Angeles (UCLA).
Burivalová pôsobí ako docentka na University of Wisconsin–Madison v Spojených štátoch a vedie tam laboratórium Sound Forest Lab. So svojimi kolegami umiestňuje do lesov po celom svete vzdialené zvukové rekordéry. Tie nahrávajú spev vtákov, volanie cicavcov, zvuky obojživelníkov aj hmyzu – nepretržite, celý deň a celý rok. Zvukové dáta vytvárajú základnú líniu toho, ako dnes les znie. Zároveň umožňujú sledovať, čo sa v ňom v priebehu času mení.
„Získať toto ocenenie je pre mňa veľmi povznášajúce a zároveň výnimočné, možno práve v časoch, ktoré sú pre prácu v oblasti životného prostredia a ochrany prírody náročné,“ povedala Burivalová pre Mongabay v e-mailovej komunikácii. „Beriem to aj tak, že s takýmto ocenením prichádza zodpovednosť urobiť v nasledujúcich rokoch pre ochranu biodiverzity čo najviac.“
Jej výskum prebiehal v lesoch na viacerých kontinentoch – na Papue-Novej Guinei, v Indonézii, Peru, na Madagaskare a v Ekvádore. Burivalová spolupracovala aj s Mongabay na platforme Conservation Effectiveness, ktorá skúma, ako dobre – alebo nedobre – fungujú rôzne stratégie ochrany prírody. „Je to obrovské povzbudenie vedieť, že práca na ochrane biodiverzity v tropických lesoch a mimo nich sa považuje za dôležitú,“ dodala. „Som hrdá na našu laboratórium.“
Zvuk ako nástroj ochrany prírody
Zvukové nahrávanie nie je len technická novinka.
Ide o spôsob, ako získať dáta z prostredia, kde je terénne pozorovanie náročné a drahé. V tropickom lese je vizuálny prieskum často obmedzený – mnohé druhy žijú vysoko v korunách alebo sú aktívne v noci. Zvukový záznam však beží aj vtedy, keď tam nikto nie je. Vzniká tak súvislý prúd informácií, ktorý sa dá porovnávať v čase a medzi lokalitami. Ak sa zvuková kulisa lesa mení, môže to signalizovať, že sa mení aj spoločenstvo živočíchov – či už ubúda niektorý druh, alebo sa mení celková štruktúra prostredia. Pre ochranárov to znamená možnosť overovať, či ich opatrenia naozaj fungujú, namiesto spoliehania sa na odhady.
Prečo sú zvukové dáta dôležité pre vedu
Zvukové záznamy umožňujú vytvoriť referenčný rámec, ktorý v ekológii často chýba.
Keď vieme, ako les znie dnes, môžeme o desať rokov zistiť, čo sa zmenilo. To je dôležité pri hodnotení vplyvu ťažby dreva, poľnohospodárstva alebo zmeny klímy. Zároveň sa tak dajú odhaliť aj skryté zmeny, ktoré by si terénny výskumník všimol len náhodou. Zvuk sa tak stáva merateľným ukazovateľom biodiverzity – nie náhradou za priame pozorovanie, ale jeho praktickým doplnkom.
Ako zvukové nahrávanie funguje v praxi
V teréne ide o pomerne jednoduchú technológiu: do stromov alebo na zem sa umiestnia odolné nahrávače, ktoré zvládnu vlhko, dážď aj horúčavy.
Tie nahrávajú zvuk v pravidelných intervaloch alebo nepretržite. Následne sa záznamy analyzujú – časťou automaticky pomocou softvéru na rozpoznávanie druhov, časťou manuálne. Výskumníci tak môžu porovnávať zvukové profily rôznych lokalít a sledovať, ako sa menia v čase. Tento prístup sa v ekológii rozvíja posledné dve desaťročia a patrí medzi rýchlo rastúce metódy takzvaného pasívneho akustického monitoringu.
Význam pre ochranu biodiverzity a spoločnosť
Ocenenie, ktoré Burivalová získala, nie je len uznaním pre jednu vedkyňu.
Poukazuje na to, že ochrana tropických lesov si vyžaduje overiteľné dôkazy. Ak majú rozhodnutia o ochrane prírody vychádzať z dát, musia existovať spôsoby, ako merať, či sa biodiverzita na danom mieste zlepšuje alebo zhoršuje. Zvukové nahrávky také dôkazy poskytujú. Zároveň môžu pomôcť miestnym komunitám, správcom chránených území alebo politikom lepšie pochopiť, čo sa v lese deje – a to aj v oblastiach, kde je prístup obmedzený. V širšom zmysle tak práca Sound Forest Lab ukazuje, že ochrana prírody sa čoraz viac opiera o merateľné ukazovatele, nie len o dojmy.
Čo ešte nie je isté a čo môže prísť
Aj keď je zvukový monitoring užitočný, nie je všemocný. Automatické rozpoznávanie druhov má svoje limity a nie všetky zvieratá sa ozývajú rovnako často alebo dostatočne nahlas. Interpretácia zvukových dát preto zostáva odbornou úlohou, ktorá si vyžaduje kombináciu strojového učenia a znalostí biológie. Rovnako nie je jasné, do akej miery sa dajú výsledky z jednej lokality prenášať na iné. To, čo sa dnes javí ako sľubná metóda, si bude vyžadovať ďalšie overovanie v teréne. Napriek tomu je zrejmé, že bez počúvania by sme o mnohých zmenách v lese nemali ani tušenie.
Zdroj: Mongabay Conservation News
Pôvodný článok: https://news.mongabay.com/short-article/2026/10/researcher-who-listens-to-forests-wins-2026-pritzker-environmental-genius-award


