Stopy v zuboch menia obraz dávnych migrácií afrických zvierat
Keď sa dnes na východe Afriky rozozvučí dunivý dupot miliónov kopýt, zdá sa, akoby tento výjav patril k africkému svetu od nepamäti. Ide o najväčšiu suchozemskú migráciu na Zemi – približne 300 míľ dlhý okruh cez Keňu a Tanzániu, počas ktorého sa zebry, pakone, gazely a slony vydávajú hľadať potravu a vodu. Archeológovia si dlho mysleli, že rovnaké sezónne putovanie zvierat – a spolu s nimi aj ľudí, ktorí ich lovili – siaha minimálne do posledného ľadového maxima spred zhruba 20 000 rokov. Nové poznatky z chemických stôp v zuboch skamenelín a zvyškov jedla z archeologických lokalít však tento príbeh spochybňujú. Vyzerá to tak, že dávni lovci a zberači sa pohybovali menej a mnohé ikonické migračné trasy vznikli až v posledných 10 000 rokoch.
Túto zmenu priniesol výskum, ktorý sa opiera o izotopy – atómy toho istého prvku s rôznou hmotnosťou. Od 70. rokov minulého storočia vedci merajú izotopy v kostiach a zuboch, aby zistili, ako kedysi žili dávno vyhynuté tvory. Každý prvok prezrádza niečo iné: kyslík napovedá o dažďoch v prostredí, uhlík o podiele rastlín v potrave a stroncium o tom, kadiaľ sa zviera pohybovalo. Práve stroncium sa stalo cieľom laboratórnej práce archeologičky, ktorá skúmala zuby zebier a pakoňov staré 10 000 až 20 000 rokov z lokality Kasitu Valley v Malawi. Očakávala, že izotopové hodnoty v zuboch budú kolísať podľa toho, ako zvieratá migrovali. Namiesto toho sa hodnoty takmer nemenili – čo naznačuje, že zvieratá zostávali celý rok v blízkosti miest, kde ich našli. Rovnaký obraz potvrdila aj analýza starobylej DNA piatich ľudí z jednej lokality: žili v tom istom regióne tisíce rokov a boli blízkymi príbuznými susedov zo vzdialenosti len niekoľko desiatok míľ.
Podobné výsledky priniesli aj ďalšie výskumy. Vedci nenašli dôkazy o migrácii tam, kde ich čakali – v oblasti dávnej Serengeti pri Viktóriinom jazere ani na Paleo-Agulhas Plain, strate územia pri južnom pobreží Juhoafrickej republiky, ktorá je dnes pod hladinou mora. Ak sú masové migrácie skutočne mladším javom, má to dôsledky nielen pre archeológiu, ale aj pre ochranu prírody. Ak veľké spoločenské bylinožravce zostávali celoročne na jednom mieste, ich stáda museli byť menšie – inak by nemali dostatok potravy. Takéto riedke stáda nedokázali uživiť veľké skupiny lovcov a zberačov. Tí si preto jedálniček dopĺňali menšou korisťou a rastlinnou potravou, čo potvrdzuje aj analýza viac než 10 000 zvyškov z Malawi: okrem veľkých zvierat sa v lokalitách našli kosti menších bylinožravcov, zajacov i opíc. Keď súčasní lovci a zberači nesú korisť na veľké vzdialenosti, zvyčajne si vyberajú len mäsité časti. Na týchto lokalitách sa však zachovali takmer všetky časti tiel, čo naznačuje krátke prepravné vzdialenosti.
Migrácia kedysi a dnes: čo prezrádzajú zuby
Zuby sú pre archeológov akýmsi archívom.
Keď zviera prijíma potravu a vodu, do jeho tela sa dostávajú chemické prvky z okolia. Tie sa ukladajú do tvrdých tkanív, akými sú sklovina a zubovina, a vytvárajú charakteristický podpis miesta. Keďže sa zub počas života zvieraťa postupne vytvára, každá jeho vrstva zodpovedá inému obdobiu. Ak zviera migruje, izotopové hodnoty v jednotlivých vrstvách sa menia. Ak zostáva na jednom mieste, hodnoty sú stabilné. V tomto prípade sa hodnoty stroncia v zuboch zebier a pakoňov z Malawi takmer nemenili, čo podporuje myšlienku, že zvieratá boli celoročne usadené. Na porovnanie – dnes zebry a pakone v niektorých častiach Afriky migrujú na vzdialenosti desiatok až stoviek míľ. Tento rozdiel medzi minulosťou a súčasnosťou je kľúčovým zistením, ktoré mení pohľad na dynamiku afrických ekosystémov.
Čo znamená výskum pre ochranu prírody
Ochrancovia prírody už desaťročia upozorňujú, že migračné trasy v Afrike ničia ploty, pastviny a ľudské zásahy do krajiny.
Ak sú však masové migrácie mladším javom, možno sa pýtať, či ich nespôsobil práve ľudský tlak na krajinu – alebo kombinácia klimatických a biologických faktorov. To neznamená, že ochrana súčasných migrácií je zbytočná. Naopak: pochopenie toho, čo migrácie spúšťa a čo ich potláča, môže ochranárom pomôcť lepšie nastaviť opatrenia. Výskum tiež naznačuje, že migračné správanie nie je nemenné – v hlbokej histórii druhu sa môže objavovať a zase miznúť. Ak dnes chceme zachovať veľkolepé africké migrácie, musíme pochopiť nielen to, kadiaľ zvieratá chodia, ale aj prečo sa na cestu vôbec vydávajú.
Ako sa píše história bez písaných prameňov
Archeológia sa nezaobíde bez nepriamych stôp.
Do Africa’s Mass Animal Migrations Extend Into Deep Time?
Zdroj: https://pixabay.com/photos/temple-athens-greece-acropolis-9033293/
Tam, kde chýbajú písomné záznamy, musia výskumníci čítať z kostí, zubov, nástrojov a chemických analýz. Izotopová analýza je jednou z metód, ktorá umožňuje nahliadnuť do každodenného života dávnych tvorov. Spolu s analýzou starobylej DNA a archeologickými nálezmi vzniká mozaika, ktorá síce nie je úplná, ale postupne sa dopĺňa. Tento prístup je bežný aj v iných častiach sveta – napríklad pri výskume paleolitických lovcov v Európe alebo Ázii. Ukazuje, že aj bez písaných správ sa dá rekonštruovať, ako sa ľudia a zvieratá správali v minulosti.
Prečo je dobré spochybniť aj zaužívané pravdy
Veda sa často posúva vpred práve vtedy, keď niekto spochybní to, čo sa považovalo za samozrejmé.
Do Africa’s Mass Animal Migrations Extend Into Deep Time?
Zdroj: https://pixabay.com/photos/archaeology-history-athens-4881001/
Dlho sa verilo, že ľudia začali žiť usadenejšie až s poľnohospodárstvom a pastierstvom približne pred 10 000 rokmi. Nové zistenia z Malawi a ďalších lokalít však naznačujú, že aspoň niektoré skupiny lovcov a zberačov zostávali na jednom mieste dlhodobo – a to aj bez poľnohospodárstva. To neznamená, že všetci dávni ľudia boli usadení. Skôr to ukazuje, že obraz minulosti bol pestrejší, než sme si mysleli. Rovnako to platí pre zvieratá: nie všetky zebry a pakone migrovali v minulosti a nie všetky migrujú dnes. Takáto rozmanitosť je dôležitá pre pochopenie evolúcie správania.
Čo ešte nevieme a kam smeruje výskum
Hoci výsledky naznačujú, že masové migrácie sú mladším javom, nie je to posledné slovo. Vedci pripúšťajú, že ich výskum mohol zachytiť len zvieratá alebo komunity, ktoré nemigrovali, zatiaľ čo iné mohli migrovať. Zároveň nie je jasné, do akej miery boli migrácie v minulosti ovplyvnené klímou, dostupnosťou potravy alebo ľudským tlakom. Ďalší výskum sa preto zameriava na ďalšie lokality a časové obdobia, aby sa obraz doplnil. Rovnako dôležité je porozumieť, ako sa migračné správanie vyvíjalo v priebehu dlhých časových úsekov – či už u zvierat, alebo u ľudí, ktorí ich sledovali. Až ďalšie dáta ukážu, nakoľko výnimočné je to, čo dnes vidíme na vlastné oči.
Význam pre vedu a spoločnosť
Nový pohľad na dávne migrácie nie je len akademickou otázkou. Mení spôsob, akým premýšľame o ochrane prírody, o histórii ľudstva a o vzťahu medzi človekom a krajinou. Ak sa migrácie môžu objavovať a miznúť v priebehu tisícročí, potom aj dnešné snahy o ich zachovanie musia byť flexibilné a založené na pochopení širších súvislostí. Zároveň to pripomína, že minulosť nebola jednoduchá ani statická – a že to, čo dnes považujeme za večný rytmus afrických plání, môže byť oveľa mladším javom, než sme si kedy mysleli. Práve schopnosť spochybniť zažité predstavy a hľadať nové dôkazy posúva vedecké poznanie aj ochranu vzácnych ekosystémov vpred.
Zdroj: SAPIENS Anthropology
Pôvodný článok: https://www.sapiens.org/archaeology/animal-migration-africa-teeth-fossils-deep-time


