Historik vystopoval Rimanov, ktorí prežili výbuch Vezuvu. Stopy vedú k stovkám ľudí, nielen k elite

Historik Steven Tuck sa pokúsil zistiť, čo sa stalo s ľuďmi, ktorí prežili erupciu Vezuvu v roku 79 n. l., a dospel k záveru, ktorý prekvapil aj jeho samého: z Pompejí a Herculanea sa zrejme nedostalo len pár bohatých jednotlivcov, ale aj stovky ľudí zo stredných vrstiev a dokonca aj veľmi chudobní obyvatelia, po ktorých ostali záznamy. Jeho práca spája archeologické nálezy s historickými stopami a ukazuje, že príbeh tejto katastrofy sa nekončí pod vrstvami popola.

Pompeje sa v kolektívnej predstave často spájajú najmä s odliatkami tiel obetí, zasypanými ulicami a mestom zakonzervovaným v čase. Práve tento obraz však podľa Tucka zakrýval inú, menej nápadnú otázku: čo všetko z miest zmizlo a kto to odniesol pri úteku. V nových stopách nehľadal iba mŕtvych, ale aj tých, ktorí stihli odísť, presídliť sa a znovu si vybudovať život inde.

Tuck, profesor klasických štúdií na Miami University v Ohiu, o tejto téme hovoril v súvislosti so svojou knihou Escape from Pompeii: The Great Eruption of Mount Vesuvius and Its Survivors. K myšlienke skúmať preživších sa podľa vlastných slov dostal už počas štúdia, keď si uvedomil, že o ľuďoch, ktorí z katastrofy unikli, sa písalo podstatne menej než o samotnom zničení miest. Roky potom hľadal spôsob, ako ich vôbec identifikovať.

Na začiatku čakal, že v písomných prameňoch nájde nanajvýš niekoľko bohatých mužov, pretože práve elity zvyknú byť v historických záznamoch viditeľnejšie. Namiesto toho narazil na oveľa širší obraz. Podľa jeho slov našiel len dvoch či troch bohatých, ale aj niekoľko stoviek príslušníkov strednej vrstvy a tiež veľmi chudobných ľudí, ktorí prežili a zanechali po sebe stopy.

Dôležitou časťou jeho argumentu je aj priebeh samotnej erupcie. Tuck sa opiera o listy Plínia Mladšieho, ktorý sledoval udalosti z oblasti severne od sopky. Podľa tohto opisu sa erupcia začala približne okolo jednej popoludní a prvá fáza, keď na niektoré oblasti dopadal popol a pemza, trvala asi 18 hodín. To znamená, že aspoň časť obyvateľov mala pri rýchlej reakcii šancu utiecť. Herculaneum pritom podľa Tucka v tejto prvej fáze nezasypával takmer žiadny materiál; jeho obyvatelia čelili najmä zemetraseniam a mesto napokon zničil až neskorší pyroklastický prúd. Pompeje zasiahla ďalšia vlna o niečo neskôr.

Podľa Tucka existovala aj organizovaná reakcia. V samotných mestách zrejme fungovala miestna odpoveď, čo naznačuje aj to, že mnohé verejné budovy zostali otvorené a časť obetí sa našla práve v nich. Ešte výraznejší bol zásah rímskeho loďstva. Plínius Mladší opísal, ako jeho strýko po prijatí prosby o pomoc spustil rozsiahlu záchrannú operáciu z námornej základne v Misenum.

Veľkú váhu má v Tuckovom výskume aj to, čo v Pompejach a Herculaneu chýba. Hovorí o „dôkaze neprítomnosťou“: archeológovia v mestách objavili obrovské množstvo predmetov, no zároveň veľa vecí nie je tam, kde by sa očakávali. V domoch a obchodoch bolo podľa jeho odhadu najmenej 738 svätýň, ale predmety sa našli len v 18 z nich. Takmer všetky teda zostali prázdne. Niektoré malé sošky domácich božstiev sa navyše našli pri telách ľudí objavených blízko mestských brán, čo naznačuje, že si pri úteku brali osobne dôležité veci.

Podobný obraz ponúkajú aj schránky na cennosti či stajne. Truhlice, kde ľudia uchovávali peniaze alebo strieborné stolové vybavenie použiteľné aj ako platidlo, boli podľa Tucka takmer úplne vyprázdnené. Zo stajní zas zmizli kone, mulice, osly aj lode. Na lokalite Pompejí sa našlo len 12 kostrových pozostatkov koní, hoci Tuck napočítal približne tisíc boxov v rôznych stajniach. Aj to podľa neho svedčí o tom, že mnohí mali čas vziať si cennosti, zhromaždiť rodinu a pokúsiť sa odísť.

Pri sledovaní konkrétnych ľudí mu pomohli rímske mená. Keďže Rimania používali rodové mená, v niektorých prípadoch sa dajú rodiny sledovať aj po presídlení. Tuck uvádza príklad rodiny Umbricius z Pompejí. Išlo o zriedkavé meno a muži z tejto vetvy rodiny mali v Pompejach opakovane meno Aulus. Po erupcii sa podľa neho táto rodina objavuje v Puteoli, asi 25 míľ severne od Pompejí na druhej strane sopky, kde škody neboli také veľké. Umbriciovci boli obchodníci s garum, rímskou rybacou omáčkou, a ich mená poznáme z nápisov, mozaík aj označení výrobkov. Tuck tvrdí, že po presídlení znovu rozbehli ten istý obchod; zmenilo sa len označenie na produktoch.

Z toho však ešte nevyplýva, že sa dajú vystopovať všetci. Tuck sám upozorňuje, že jeho metóda má limity. Myslí si, že väčšina obyvateľov zrejme unikla, pretože počet nájdených pozostatkov je v porovnaní s odhadovanou populáciou Pompejí a Herculanea pomerne nízky. Zároveň však priznáva, že ľudí, ktorí sa po úteku presťahovali k príbuzným s rovnakým menom, je oveľa ťažšie rozoznať. Rovnako naráža na problém pri skupinách, ktoré nepoužívali rímske rodové mená, napríklad pri židovskej komunite v Pompejach.

Práve v tom spočíva hlavný význam jeho práce. Katastrofa pri Vezuve už nie je iba príbehom o náhlom zániku, ale aj o pohybe ľudí, o záchrane majetku, rodín a náboženských predmetov, o presune do iných miest a o pokuse začať odznova. Archeológia tu neukazuje len to, čo v ruinách ostalo, ale aj to, čo z nich ľudia stihli odniesť.

Ako sa dajú vystopovať preživší po dvoch tisícročiach

Tuckova metóda stojí na kombinovaní archeologických nálezov a písomných stôp.

V tomto prípade nešlo o jediný dramatický objav, ale o skladanie množstva menších indícií. Kľúčové sú mená rodín, nápisy, obchodné značky, mozaiky či pohrebné texty. Keď sa zriedkavé rodové meno po erupcii náhle objaví v inom meste, môže to naznačovať presun konkrétnej skupiny ľudí.

Vo všeobecnosti je takýto postup v antických dejinách náročný. Záznamy sú neúplné a zachovali sa len pri časti populácie. Aj preto je dôležité, že Tuck nepracuje iba s tým, čo sa našlo v ruinách, ale aj s tým, čo sa objaví inde po katastrofe a dáva zmysel v širšom kontexte presídlenia.

Čo hovorí priebeh erupcie o možnostiach úteku

Jedným z najdôležitejších bodov je čas.

Ak erupcia neprebehla ako jediný okamžitý úder, ale mala fázy, časť obyvateľov mohla reagovať. Podľa opisu, o ktorý sa Tuck opiera, najprv padal popol a pemza a až neskôr prišli smrtiace pyroklastické prúdy. To mení pohľad na správanie ľudí v zasiahnutých mestách.

V širšom zmysle to znamená, že pri podobných katastrofách nerozhoduje len samotná sila prírodného javu, ale aj jeho priebeh v čase a smere. V prípade Pompejí a Herculanea zohrali úlohu aj prevládajúce vetry a poloha miest voči sopke. Práve preto sa podmienky na útek nemuseli všade vyvíjať rovnako.

Prečo je dôležitý „dôkaz neprítomnosťou“

Archeológia sa často spája s nájdenými predmetmi, no rovnako výpovedné môže byť aj to, čo chýba.

Keď sú svätyne prázdne, schránky bez cenností a stajne bez zvierat, nemusí ísť len o náhodu. V Tuckovom čítaní to vytvára obraz obyvateľov, ktorí v strese siahli po tom, čo pokladali za cenné alebo nevyhnutné.

Tento prístup je užitočný aj mimo Pompejí. Všeobecne platí, že pri katastrofických udalostiach môže rozmiestnenie alebo absencia predmetov veľa povedať o ľudskom správaní. Nehovorí len o zničení, ale aj o rozhodovaní v posledných hodinách pred útekom.

Čo sa mení na obraze Pompejí a Herculanea

Dlhé desaťročia dominoval predstave o Pompejach najmä obraz mesta zastaveného v poslednej chvíli.

Tento pohľad je stále oprávnený, pretože archeologické lokality naozaj uchovali mimoriadne detailný výrez rímskeho života. Tuck však pripomína, že ide len o časť príbehu.

Ak sa potvrdzuje, že veľa obyvateľov utieklo, potom Pompeje a Herculaneum neboli len miestami smrti, ale aj východiskovým bodom ďalších životných dráh. To posúva pozornosť od samotnej skazy k tomu, ako sa spoločnosť po katastrofe rozpadla, preskupila a v niektorých prípadoch znovu obnovila inde.

Čo stále nevieme a kde sú hranice výskumu

Aj pri zaujímavých stopách ostáva veľa bielych miest.

Tuck otvorene hovorí, že jeho metóda lepšie zachytáva niektoré rodiny než iné. Ľudia s bežnými menami, tí, čo sa presťahovali k príbuzným, alebo komunity bez rímskych rodových mien sa dajú sledovať oveľa ťažšie.

To znamená, že výsledný obraz je pravdepodobne neúplný. Nejde o definitívny zoznam zachránených, ale o argument, že preživších bolo zrejme viac, než sa dlho predpokladalo, a že niektorých z nich vieme v stopách antického sveta naozaj rozoznať. Ďalší výskum preto môže doplniť skôr obrysy celej migrácie po erupcii než priniesť jednoduchý a úplný zoznam mien.

---

Zdroj: Live Science Archaeology

Pôvodný článok: https://www.livescience.com/archaeology/romans/its-really-an-extraordinary-story-historian-steven-tuck-says-of-the-romans-he-tracked-who-survived-the-ad-79-eruption-of-mount-vesuvius

---