Ako sa do dejín neandertálcov prepisujú naše vlastné obavy
Keď sa povie vyhynutie neandertálcov, väčšina ľudí si predstaví jednu jasnú príčinu. Lenže pohľad do histórie výskumu ukazuje, že každá doba si vyberala tú svoju — a často to bola práve tá, ktorá znepokojovala vtedajšiu spoločnosť. Historik Peter Sahlins vo svojej knihe Neanderthals Among Us: The Making of a Prehistoric Human (Oneworld Publications, 2026) sleduje, ako sa do vedeckých aj novinových teórií o zániku tohto druhu dlhodobo premietajú obavy o rasu, rod, migráciu, chorobu či klímu.
Neandertálci fascinujú vedeckú aj laickú verejnosť od 19. storočia, keď sa našli ich prvé pozostatky. Odvtedy sa naše chápanie tejto vývojovej línie výrazne zmenilo. Spôsob, akým sme na ňu hľadeli, však zostal hlboko previazaný s tým, ako vnímame sami seba. Geopolitické udalosti formovali rétoriku o našich dávnych príbuzných rovnako silno ako nové nálezy.
Sahlins upozorňuje, že vedecká debata o príčinách vyhynutia neandertálcov nie je len vecou archeológie. Často ide o zrkadlo, v ktorom sa odrážajú obavy súčasnosti. Niekedy tento posun urobia média, inokedy samotná veda.
Príklad, ktorý ukazuje, ako sa z vedy stáva titulok
Denník Glasgow Herald v roku 2011 priniesol titulok „Imigrants Halt Neanderthal Era“ — teda že európskych najstarších obyvateľov mohla pred 40 000 rokmi vytlačiť nekontrolovaná imigrácia.
Text vychádzal z odbornej štúdie cambridgeského archeológa Paula Mellarsa o výraznom náraste populácie v mladom paleolite. Novinová správa však vedecké zistenie posunula tak, aby rezonovalo s dobovými obavami z migrácie.
Podobne sa do výskumu premietla aj pandémia covidu-19. Teória o patogénoch získala počas epidémie a po nej väčšiu dôveru. Štúdia z roku 2024, ktorá skúmala 50 000 rokov starý prípad herpetickej infekcie v sekvenovanom vírusovom genóme, potvrdila rozšírené špekulácie, že patogény prenášané Homo sapiensom sa preniesli na neandertálsku populáciu, ktorá proti nim nemala imunitu. Jonathan Kennedy vo svojej knihe Pathogenesis (Crown, 2023) argumentoval, že Homo sapiens bol voči neandertálskym chorobám menej zraniteľný, pretože prišiel vo väčších počtoch a mal vyvinutejšiu imunitu z tropického prostredia.
Klíma ako hlavný podozrivý
Za posledných dvadsať rokov naberá na váhe téza, že hlavnou príčinou vyhynutia neandertálcov bola zmena klímy — teda naša vlastná existenčná výzva antropocénu.
Táto myšlienka má viacero podôb. Začína sa pri aktualizácii „katastrofizmu“ francúzskeho geológa Georgesa Cuviera, podľa ktorého druhy vymierali pri kataklizmatických udalostiach, ako boli zemetrasenia či vulkanické erupcie.
Od roku 2007 výskumníci upozorňujú na erupciu Campanian Ignimbrite pri Neapole, dnes datovanú približne na 39 280 rokov pred súčasnosťou (s odchýlkou 110 rokov). Táto udalosť sa dostala aj do animovaného filmu The Croods z roku 2013. Vedci tvrdia, že prichádzajúci Homo sapiens nebol zasiahnutý rovnako — možno preto, že priamo zasiahnutých bolo menej z 500 kubických kilometrov magmy, alebo preto, že takmer všetci vyhynuli, no nové vlny sapiensov prišli neskôr.
National Geographic 9. februára 2004 zverejnil titulok „Climate Change Killed the Neanderthals“ — teda že neandertálcov zabila zmena klímy. Vychádzal z práce medzinárodného tímu tridsiatich vedcov, ktorí na štúdii pracovali viac ako sedem rokov. Tím identifikoval všeobecnú klimatickú nestabilitu v strednom paleolite, poznačenú silným ochladením približne pred 41 000 rokmi, ktoré trvalo šesť storočí — konkrétne interštadiály GIS 13 až 7 z grónskych ľadovcových vrtov.
Jaskyňa St. Michaels na Gibraltáre slúžila ako útočisko pre neandertálcov až do približne 40 000 rokov pred súčasnosťou. Za posledných dvadsať rokov sa vedci snažia presnejšie určiť časovanie, rozsah a ekologický dopad „mini-doby ľadovej“ — pravekého opaku globálneho otepľovania — ktorá zredukovala vegetáciu a potravinové zdroje bylinožravcov, a prinútila neandertálcov k teplejším oblastiam vrátane južného Španielska. Clive Finlayson, pôvodne zoológ, patril k prvým, ktorí vytvárali sofistikované ekologické modely vyhynutia neandertálcov. Na Gibraltáre tvrdil, že „posledný neandertálec“ mohol žiť ešte pred 29 000 rokmi. O tento titul však existuje konkurencia: inde v južnom klimatickom refúgiu vydala lokalita Zafarraya (Granada) kostru datovanú na 30 000 rokov pred súčasnosťou, hoci skeptici nesúhlasia. Ďalší kandidáti pochádzajú z jaskýň Mezmaiskaya na Kaukaze.
Protiargument: neandertálci ako konzervatívci
Niektorí vedci naopak prepisujú základnú múdrosť.
'News reports tweaked the science to speak to contemporary anxieties': How Neanderthal extinction is a projection of our own, modern fears.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/the-temple-of-apollo-side-turkey-3471178/
Tvrdia, že neandertálci neboli druh prispôsobený chladu, keďže ich pôvod leží v teplom interglaciáli MIS 11. Iní hovoria, že im chýbali technológie na výrobu zložitého a teplého ošatenia, alebo že ich biologické adaptácie na chlad oneskorili vývoj takýchto technológií — čo je príbeh o ich technologickej zotrvačnosti a hlbokom konzervativizme.
Tvrdenie, že neandertálci vyhynuli pre svoj konzervativizmus, zatiaľ čo ľudia ako jediní zvládli inováciu a s ňou dobyli svet, je hlavným argumentom Philipa Liebermana v knihe The Unpredictable Species: What Makes Humans Unique (Princeton University Press, 2013) a ide o široko zdieľanú predstavu. Sahlins upozorňuje, že vysoké oceňovanie „inovácie“ zodpovedá ideologickej nadstavbe súčasného neoliberalizmu a neskorého kapitalizmu. Podľa tohto pohľadu neandertálci vyhynuli, pretože boli jednoducho „neandertálski“ — konzervatívni, zaostalí, bezmyšlienkovite lipnúci na minulosti v meniacom sa svete.
Tento rétorický obraz má korene v antropologických úsudkoch 19. storočia o „primitívnych“ národoch. Augustus Pitt Rivers, raný novátor britskej archeológie, zdôrazňoval „formu pretrvávajúceho konzervativizmu“ domorodých národov a citoval svojho kolegu E. B. Tylora z knihy Primitive Culture (1871): „Divoch je pevne, tvrdošijne konzervatívny. Žiadny človek sa neodvoláva na veľkých tvorcov precedensov minulosti s väčšou neochvejnou dôverou; múdrosť jeho predkov dokáže ovládať aj proti najzjavnejším dôkazom jeho vlastných názorov a činov.“ Tak ako sa „divosi“ kedysi považovali za potomkov neandertálcov, aj ich konzervativizmus sa chápal ako kultúrne dedičstvo — a to aj v čase, keď antropológovia už dávno prekonali zastaranú porovnávaciu metódu a nepovažujú ich za ancestrálnych ani za divochov.
Prečo je to dôležité pre vedu a spoločnosť
Sahlinsova kniha pripomína, že vedecké poznanie nevzniká vo vákuu. Historický kontext formuje otázky, ktoré si kladieme, aj spôsob, akým interpretujeme dôkazy. Keď sa súčasné obavy z migrácie, pandémie alebo klimatickej krízy premietnu do výskumu vyhynutia neandertálcov, môže to zatemniť skutočné príčiny — alebo naopak upozorniť na prehliadané možnosti. Pre archeológiu a paleoantropológiu z toho vyplýva potreba neustálej reflexie: overovať, či to, čo považujeme za „čistú vedu“, nie je len ozvenou našich vlastných strachov. Pre spoločnosť je to pripomienka, že dejiny výskumu nie sú len zbierkou faktov, ale aj zrkadlom doby, ktorá ich vytvorila.
Čo ešte nevysvetľuje jednoznačne
Aj po desaťročiach výskumu zostáva presná príčina vyhynutia neandertálcov predmetom sporov. Klimatické modely, patogénne teórie, konkurencia so sapiensom aj ich kombinácia majú svojich zástancov aj kritikov. Datovanie kľúčových lokalít sa líši, a to aj v otázke „posledného neandertálca“. Sahlins neprináša nové dáta z terénu. Ukazuje však, že spôsob, akým o týchto otázkach hovoríme, je rovnako dôležitý ako odpovede, ktoré hľadáme.
Zdroj: Live Science Archaeology


