Ako doby ľadové rozdelili populácie Western Blacknose Dace v Severnej Amerike
Ryba Rhinichthys obtusus, známa ako Western Blacknose Dace, sa podľa novej genetickej a geologicko-klimatickej analýzy rozdelila v Severnej Amerike na tri hlavné vývojové vetvy už počas starších pleistocénnych zaľadnení. Autori spojili údaje z mitochondriálnych genómov s geologickými a paleoklimatickými informáciami a ukázali, že zmeny riečnych systémov spôsobené postupom ľadovcov pravdepodobne izolovali populácie do oddelených útočísk. Keď sa ľad neskôr stiahol, ryby sa zrejme znovu šírili do oblastí Eastern Great Lakes a Upper Midwest.
Snímka zobrazuje: earth, cracks, drought, desert, texture, monochrome, black and white, arid, dry ground, arid ground, nature.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/earth-cracks-drought-desert-8012935/
Štúdia sa zamerala na nedávnu fylogeografickú históriu druhu Rhinichthys obtusus, ktorý vedci len nedávno geneticky odlíšili od príbuzného druhu Rhinichthys atratulus. Práve preto je tento druh vhodným modelom na podrobnejšie sledovanie toho, ako sa severoamerické sladkovodné ryby vyvíjali pod vplyvom meniacej sa krajiny a klímy.
Analýzy založené na úplných konsenzuálnych mitochondriálnych genómoch, spracované metódami Maximum-Likelihood aj Bayesian, rozlíšili tri hlavné klady druhu R. obtusus. Ide o vetvu Eastern Great Lakes, vetvu Southeast a vetvu Upper Midwest. Podľa výsledkov sa tieto tri línie oddelili približne pred 2 až 1,5 milióna rokov, teda v období pre-Illinoiských zaľadnení.
Autori dávajú toto rozdelenie do súvislosti s postupom ľadových štítov, ktoré menili tok riek aj podobu krajiny. Takéto zásahy mohli populácie rozdeliť a stlačiť pôvodný areál druhu do refugii v regiónoch Interior Highlands a Eastern Highlands. V praktickom zmysle to znamená, že dnešné genetické rozdiely medzi populáciami nemusia odrážať len súčasné vzdialenosti medzi riekami, ale aj veľmi staré zmeny vodných spojení, ktoré už v krajine nevidno.
Na základe súčasných aj historických modelov rozšírenia druhu MaxEnt a geologických dôkazov autori predpokladajú, že opätovné osídľovanie oblastí Eastern Great Lakes a Upper Midwest prebehlo najmä približne pred 15- až 12-tisíc rokmi. Práve vtedy ustupovali ľadovce, zvyšovala sa vhodnosť prostredia a objavovali sa nové riečne prepojenia. Štúdia tak neprináša len rodokmeň jedného druhu, ale aj obraz toho, ako zaľadnenia preskupovali severoamerické sladkovodné ekosystémy.
Čo je fylogeografia a čo z nej vedci čítajú
Fylogeografia skúma, ako sa genetická história druhov prepája s geografickým priestorom. Pri sladkovodných rybách je to obzvlášť dôležité, pretože rieky a povodia fungujú ako prirodzené koridory aj bariéry zároveň. Ak sa riečne siete prepoja, populácie sa môžu miešať. Ak ich naopak preruší geologická zmena alebo ľadovec, genetické línie sa môžu od seba postupne vzdialiť.
Snímka zobrazuje: demonstration, fridays for future, climate change, environmental protection, climate strike, demonstrations, climate changes, strike, climate demo,.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/demonstration-fridays-for-future-4891291/
V tomto prípade vedci neporovnávali len genetické údaje. Ich cieľom bolo spojiť rodové vzťahy v rámci druhu s tým, čo vieme o starých zmenách klímy a krajiny. Takýto prístup pomáha odlíšiť, či sa populácie rozdelili náhodne, alebo v reakcii na veľké environmentálne udalosti.
Prečo boli pleistocénne zaľadnenia také dôležité
Pleistocén bol obdobím opakovaných klimatických výkyvov a rozsiahlych zaľadnení. V Severnej Amerike ľadovce opakovane menili tok riek, prehradzovali údolia a pretvárali celé odvodňovacie sústavy. Pre druhy viazané na potoky a rieky to znamenalo zásadné zásahy do ich rozšírenia.
Snímka zobrazuje: demonstration, fridays for future, climate change, environmental protection, climate strike, demonstrations, climate changes, strike, climate demo,.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/demonstration-fridays-for-future-4891280/
Štúdia naznačuje, že práve pre-Illinoiské zaľadnenia mohli byť momentom, keď sa línie R. obtusus rozdelili. Je to dôležité aj širšie: pri sladkovodných druhoch nemusí byť evolučná história zapísaná len v samotných organizmoch, ale aj v starých mapách riečnych spojení, ktoré už dnes neexistujú.
Ako vedci spojili genetiku, geológiu a modely rozšírenia
Jadrom práce boli fylogenetické analýzy úplných mitochondriálnych genómov. Metódy Maximum-Likelihood a Bayesian sa v takýchto výskumoch používajú na odhad príbuznosti medzi populáciami a na hľadanie hlavných evolučných vetiev. V tejto štúdii obe podporili rozdelenie na tri veľké klady.
Snímka zobrazuje: demonstration, fridays for future, climate change, environmental protection, climate strike, demonstrations, climate changes, strike, climate demo,.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/demonstration-fridays-for-future-4891275/
Autori zároveň využili geologické a paleoklimatické údaje a doplnili ich modelmi rozšírenia druhu MaxEnt pre súčasné aj historické podmienky. Všeobecne platí, že takéto modely odhadujú, kde mal druh vhodné prostredie v rôznych obdobiach. Keď sa tieto výsledky zhodujú s geologickými stopami po zmenách krajiny, výklad minulého šírenia druhu je presvedčivejší, hoci stále ide o rekonštrukciu minulosti, nie o priame pozorovanie.
Prečo na tom záleží aj mimo jedného druhu
Výsledky sa týkajú konkrétne druhu Rhinichthys obtusus, no ich význam je širší. Sladkovodné ryby bývajú silno viazané na štruktúru povodí, a preto môžu slúžiť ako citlivý záznam minulých zmien krajiny. Ak sa podobné vzorce potvrdia aj pri ďalších druhoch, pomôže to lepšie pochopiť, ako sa formovala biodiverzita v povodí Mississippi a vo východnej časti Severnej Ameriky.
Snímka zobrazuje: sky, clouds, cloudy sky, weather, light, space, cloudscape, sunlight, environment, climate, outdoors, lilac, nature, space, space, space, space, space.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/sky-clouds-cloudy-sky-weather-2815020/
Takéto poznatky majú význam aj pre ochranu prírody. Geneticky odlišné línie v rámci jedného druhu nemusia byť na prvý pohľad zrejmé, no môžu predstavovať dôležitú časť jeho evolučného dedičstva. Lepšie poznanie historických refugii a ciest opätovného šírenia môže v budúcnosti pomôcť aj pri hodnotení toho, ktoré populácie sú z hľadiska ochrany obzvlášť cenné.
Čo zostáva neisté a čo môže priniesť ďalší výskum
Autori pri opätovnom osídľovaní oblastí Eastern Great Lakes a Upper Midwest hovoria opatrne: podľa modelov a geologických dôkazov k nemu mohlo dochádzať najmä pred 15- až 12-tisíc rokmi. Takáto formulácia je dôležitá, pretože rekonštrukcia dávnej biogeografie vždy kombinuje genetické odhady, modelovanie a nepriame stopy z prostredia.
Snímka zobrazuje: heat, dryness, cracks, earth, drought, floor, environment, texture, surface.
Zdroj: https://pixabay.com/photos/heat-dryness-cracks-earth-drought-9534673/
Ďalší výskum môže spresniť, ako presne vyzerali migračné trasy medzi jednotlivými povodiami a do akej miery sa na dnešnom genetickom obraze podieľali ešte neskoršie zmeny krajiny. Už teraz je však zrejmé, že história druhu Rhinichthys obtusus je úzko spätá s dobami ľadovými a s tým, ako menili severoamerické rieky.
Zdroj: PubMed Research
Pôvodný článok: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/42317248/


