Rozdrobené lesy viažu menej uhlíka aj pri rovnakej výmere, ukazuje analýza

Nová analýza ukazuje, že lesy rozdelené na menšie a izolované plochy pohlcujú menej uhlíka než rovnako veľká súvislá lesná plocha. Výskumníci na základe satelitných údajov zistili, že jeden hektár vo veľkom kompaktnom lese bol v priemere výrazne produktívnejší než izolovaný hektár v podobnom prostredí. Zistenie je dôležité pre klimatickú politiku aj obnovu krajiny, pretože samotná náhrada vyrúbanej plochy rovnakou výmerou lesa nemusí priniesť rovnaký prínos pre zachytávanie uhlíka.

Fragmented Forests Sequester Less Carbon.

Zdroj: https://eos.org/articles/fragmented-forests-sequester-less-carbon

Téma je aktuálna najmä preto, že štáty, firmy aj mimovládne organizácie často hovoria o cieľoch „net zero deforestation“. V praxi to znamená, že po výrube sľubujú vysadiť inde les s rovnakou rozlohou. Nová práca publikovaná v Nature Ecology and Evolution však naznačuje, že takýto prístup môže prehliadať dôležitý rozdiel: nezáleží len na tom, koľko lesa zostane alebo pribudne, ale aj na tom, či ide o veľké súvislé celky alebo o rozdrobené ostrovy zelene.

Ekolog Yibiao Zou zo Swiss Federal Institute for Forest, Snow and Landscape Research WSL a ETH Zurich sa spolu s kolegami zameral na otázku, či fragmentácia ovplyvňuje aj produktivitu lesa. Práve tá hovorí o tom, ako rýchlo les odoberá uhlík z atmosféry. Tím najprv využil satelitné údaje o stromovom pokryve v Spojených štátoch, kde mal k dispozícii snímky s vysokým rozlíšením. Produktivitu odhadoval pomocou už používaných postupov podľa toho, ako intenzívne sa les javí zo satelitov ako „zelený“, čo nepriamo ukazuje aktivitu fotosyntézy a množstvo absorbovaného oxidu uhličitého.

Analýza zahŕňala 17 miliónov lesných plôch v USA. Výsledok bol výrazný: hektár vo veľkom súvislom lese s rozlohou približne 100 000 štvorcových kilometrov, teda 10 miliónov hektárov, bol v priemere o 38 % produktívnejší než izolovaný hektár v podobnom prostredí. Výskumníci síce čakali, že väčšie lesy vyjdú lepšie, no rozsah rozdielu ich prekvapil.

Podľa odhadu tímu stojí fragmentácia lesov v Spojených štátoch krajinu asi 160 miliónov ton zachytávania uhlíka ročne. To je približne o 14 % menej, než keby rovnaká lesná plocha zostala vcelku. Keď vedci rozšírili analýzu aj na ďalšie kontinenty, v Európe nenašli štatisticky významný vplyv veľkosti lesa na produktivitu, zrejme aj preto, že veľkých lesov tam zostalo málo. Na ostatných obývaných kontinentoch sa však vzťah podobný tomu z USA objavil tiež a v trópoch bol obzvlášť silný.

V praktickej rovine to znamená, že klimatická hodnota lesa sa nedá posudzovať iba podľa mapy výmery. Ak sa súvislý les rozdelí na menšie časti, jeho schopnosť viazať uhlík môže citeľne klesnúť, aj keď celkový počet hektárov na papieri zostane rovnaký. To je podstatné pri povoľovaní výrubov, plánovaní kompenzácií aj pri rozhodovaní, kam smerovať obnovu krajiny.

Prečo menšie lesy strácajú výkon

Najpravdepodobnejším vysvetlením sú takzvané okrajové efekty. Ide o podmienky na hranici lesa, kde sa stromový porast stretáva s otvorenou krajinou alebo iným ekosystémom. Stromy na okraji bývajú viac vystavené vetru, prudším zmenám teploty aj priamemu slnečnému žiareniu. Predchádzajúci výskum už naznačil, že práve takéto okrajové zóny ukladajú menej uhlíka.

Snímka zobrazuje: Fragmented Forests Sequester Less Carbon.

Zdroj: https://eos.org/articles/fragmented-forests-sequester-less-carbon

Menšie a rozkúskované lesy majú v pomere k svojej ploche viac okrajov než veľké kompaktné porasty. To znamená, že väčšia časť ich územia je vystavená stresu, ktorý môže znižovať fotosyntézu a rast. Autori preto pripisujú pokles produktivity práve vyššiemu podielu týchto okrajových častí. V trópoch sa podobné efekty podľa doterajších poznatkov prejavujú ešte silnejšie, čo zodpovedá aj výsledkom analýzy.

Čo vlastne vedci merali

Štúdia sa nezamerala priamo na ručné meranie každého stromu v teréne, ale na veľkoplošné sledovanie lesa zo satelitov. Výskumníci použili údaje o stromovom pokryve na identifikáciu lesných plôch a následne odhadovali ich produktivitu podľa zavedených metód pracujúcich so satelitným obrazom vegetácie. Zjednodušene povedané, sledovali, nakoľko aktívne les fotosyntetizuje a akou mierou tak odoberá oxid uhličitý z atmosféry.

Snímka zobrazuje: Credit: Paul Hudson/Flickr , CC BY 2.0.

Zdroj: https://eos.org/articles/fragmented-forests-sequester-less-carbon

Takýto prístup umožňuje porovnať obrovské množstvo území naraz, v tomto prípade milióny lesných plôch. Zároveň však neodpovedá na každú otázku o mechanizmoch. Samotná štúdia preto ukazuje silný vzťah medzi fragmentáciou a nižšou produktivitou, no ďalší výskum má ešte spresniť, do akej miery ide o nižší výkon jednotlivých stromov a do akej miery o to, že okrajové časti lesa obsahujú menej stromov alebo pestrejšiu zmes typov krajiny.

Prečo na tom záleží pre klimatické ciele

Ak sa potvrdí, že poloha a súvislosť lesa rozhodujú takmer rovnako ako jeho rozloha, časť dnešných kompenzačných stratégií bude treba prehodnotiť. Rovnaký počet hektárov nemusí znamenať rovnaký klimatický efekt. Les vysadený alebo obnovený na nevhodnom mieste môže zachytávať menej uhlíka než porast, ktorý by nadviazal na existujúci súvislý les.

Snímka zobrazuje: Over a dark blue-green square appear the words Special Report: The State of the Science 1 Year On.

Zdroj: https://eos.org/articles/fragmented-forests-sequester-less-carbon

Mohlo by Vás zaujímať  „Majstrovské“ proteíny tlmia nebezpečné mutácie. Vedci v nich vidia aj cestu k novým liekom

To nemení význam obnovy lesov, ale spresňuje jej priority. V bežnej reči: nejde iba o to sadiť stromy, ale sadiť ich tak, aby vytvárali prepojenejšie celky. Takýto prístup môže naraz pomôcť klíme aj biodiverzite, keďže fragmentácia je dlhodobo spojená aj s úbytkom druhov a zmenami miestnej mikroklímy.

Prečo sa Európa líšila od ostatných regiónov

V Európe výskumníci nezaznamenali štatisticky významný vplyv veľkosti lesa na produktivitu. Podľa autorov môže byť jedným z dôvodov to, že na kontinente už zostalo málo naozaj veľkých lesov, takže porovnanie s rozsiahlymi súvislými komplexmi je obmedzené. Zdroj neponúka definitívne vysvetlenie, len možnú interpretáciu.

Naopak, na ostatných obývaných kontinentoch sa vzorec podobný USA objavil opakovane a v tropických oblastiach bol obzvlášť výrazný. To je dôležité aj z globálneho hľadiska, pretože práve tropické lesy patria medzi kľúčové ekosystémy pre viazanie uhlíka. Všeobecným záverom teda nie je to, že všetky regióny reagujú rovnako, ale že fragmentácia môže mať v mnohých častiach sveta výrazné klimatické následky.

Čo zostáva otvorené a čo môže nasledovať

Odborníci sa zhodujú, že výsledok je presvedčivý, no pre praktické rozhodovanie bude dôležité lepšie pochopiť mechanizmus. Becky Chaplin-Kramer z World Wildlife Fund, ktorá sa na štúdii nepodieľala, súhlasí s tým, že okrajové efekty sú pravdepodobným vysvetlením. Zároveň upozorňuje, že rozdiel môže súvisieť aj s tým, že okraje jednoducho obsahujú menej stromov alebo rozmanitejšie typy využitia pôdy. Práve takéto otázky rozhodnú o tom, aké ochranné a obnovné opatrenia budú najúčinnejšie.

Yibiao Zou chce v ďalšom kroku pripraviť nástroj pre tvorcov politík, ktorý by pomohol plánovať obnovu lesa strategickejšie. Cieľom nemá byť len mechanicky nahradiť stratený hektár iným hektárom kdekoľvek inde, ale určiť miesta, kde obnova najlepšie podporí prepojenosť krajiny, biodiverzitu aj zachytávanie uhlíka. Práve tu sa základný vedecký výsledok mení na praktickú otázku: kde má nový alebo obnovený les najväčší zmysel.

Zdroj: Eos

Pôvodný článok: https://eos.org/articles/fragmented-forests-sequester-less-carbon