Manželia prešli Saharu autom v čase vojny v Alžírsku. Čakala ich mina, ozbrojený sprievod aj trojmesačná cesta

V 50. rokoch sa jeden manželský pár vydal autom cez Saharu po trase dlhej viac než 4 000 míľ a cestu, ktorú pôvodne odhadovali na mesiac, dokončili až za 90 dní. Nešlo len o náročný presun cez púšť, ale aj o riskantnú výpravu cez oblasť poznačenú vojnou v Alžírsku, kde hrozili útoky ozbrojených povstalcov a na trasách sa objavovali aj stopy po mínach.

Snímka zobrazuje: sea, thunderstorm, storm, water, clouds, sky, blue sky, nature, landscape, mystical, atmosphere, dramatic, sunset, gloomy, weather, the needle,.

Zdroj: https://pixabay.com/photos/sea-thunderstorm-storm-water-5181726/

Autorka spomína, že jej manžel mal s prechodom Sahary skúsenosti ešte z druhej svetovej vojny. Na novú cestu sa preto pripravovali mimoriadne dôkladne. Zvolili Land-Rover station wagon s pohonom 4×4, väčšími pneumatikami, dvojitou strechou, vetraním, prídavnými nádržami, krátkovlnným rádiom aj kúrením. Auto pomenovali Mzuri a naložili ho zásobami tak, aby sa v ňom nič neuvoľnilo ani pri dlhých úsekoch v ťažkom teréne.

Veľkou prekážkou bola už samotná organizácia výpravy. V Paríži strávili tri týždne vybavovaním víz a povolení. Keďže cesta z Alžíru na juh bola v tom čase pravidelne napádaná ozbrojenými skupinami ukrytými v horách, rozhodli sa obísť obvyklú trasu a vstúpiť do oblasti cez Maroko.

Zo začiatku išlo všetko hladko. Marocké cesty boli kvalitné a auto napredovalo rýchlo. Problémy prišli po odbočení na juh smerom ku Colomb Bécharu na okraji Sahary. Asfalt sa po približne 120 míľach skončil a zmenil sa na sieť drsných prašných ciest cez skalnaté rokliny, nízke kopce a vyschnuté korytá riek. Dvojica sa riadila podľa železnice, ktorá spájala Colomb Béchar s pobrežím.

Cesta však pôsobila čoraz opustenejšie. Neprechádzala tadiaľ žiadna doprava, neboli tam hraničné stanovištia, smerovníky ani čerpacie stanice. Minuli dve malé domorodé dediny, no aj tie boli prázdne a v ruinách. Neskôr prešli okolo francúzskeho vojenského postu obohnaného ostnatým drôtom a opevneného vrecom s pieskom. Vojaci ich nezastavili. Po celý deň nevideli ani jediný vlak, hoci išli popri trati. Keď si všimli zničený most, manžel autorky usúdil, že mohlo ísť o následok výbušniny alebo pozemnej míny.

Skutočný rozsah rizika pochopili až po príchode do Colomb Bécharu. Policajný dôstojník im po vypočutí trasy povedal, že cez daný úsek sa v ten deň nešlo bez konvoja a že mali veľké šťastie, že ich nikto nezastrelil. Podľa jeho slov práve prešli jednou z najnebezpečnejších oblastí, kde v kopcoch pri pamätníku generála Jacquesa Philippea Leclerca operovali povstalci známi ako fellagha. Keď sa dozvedel, že pri pamätníku strávili dve hodiny obedom a fotografovaním, zjavne ho to zaskočilo.

Na hranici púšte sa čakalo na armádny sprievod

V Colomb Béchari museli niekoľko dní čakať, kým sa vytvorí vojenský konvoj smerujúci na juh.

Snímka zobrazuje: landscape, nature, darling, clouds, storm, weather, time, rain.

Zdroj: https://pixabay.com/photos/landscape-darling-clouds-storm-8029037/

Mesto v tom čase pripomínalo veľký vojenský tábor. Na rohoch ulíc stáli vojaci s guľometmi, mnohí Európania nosili zbrane, domy chránili ostnaté drôty a vrecia s pieskom a každú noc platil zákaz vychádzania. Z okolitých kopcov sa ozývala streľba a mínomety.

Práve tu si doplnili aj výbavu potrebnú na jazdu v púšti. Kúpili napríklad pieskové pásy pripomínajúce malé rebríky, ktoré pomáhajú vytiahnuť auto z mäkkého piesku. Hoci sa cena zdala premrštená, ukázalo sa, že boli nevyhnutné: použili ich už o týždeň neskôr.

Zdroj zároveň podrobne opisuje pravidlá, ktoré museli súkromní motoristi v Sahare dodržať. Pred odchodom skladali finančnú zábezpeku určenú na prípadnú záchrannú akciu. Na každom púštnom stanovisku bolo treba nahlásiť príchod aj odchod. Ak cestujúci nedorazili na ďalší post do 36 hodín, vyslala sa pátracia skupina. Nešlo o byrokraciu pre byrokraciu: v púšti môže človek bez vody zomrieť veľmi rýchlo.

Pre praktický význam týchto pravidiel je dôležitý aj ďalší detail. Cestovateľov varovali, aby niesli aspoň o 50 quartov vody viac, než si myslia, že budú potrebovať. Ak by uviazli, nemali opúšťať auto a skúšať pešo dôjsť po pomoc. Vozidlo bolo pri pátraní z lietadla viditeľnejšie než človek v otvorenej krajine. Okrem vody bolo povinné aj jedlo na týždeň a dostatok náhradného paliva, aby dokázali prejsť o polovicu väčšiu vzdialenosť, než bol plánovaný úsek. Odporúčali sa autá s pohonom štyroch kolies a prívesy boli zakázané.

Sahara nebola len more piesku

Počas čakania sa autorka snažila zistiť viac o krajine, do ktorej smerovali.

Snímka zobrazuje: sea, wave, storm, cliff, nature, wet, landscape, blue, ocean.

Zdroj: https://pixabay.com/photos/sea-wave-storm-cliff-wet-4242303/

Text pripomína, že Sahara nebola vždy taká suchá ako dnes. V dávnej minulosti ju prerušovali obdobia bohatých dažďov a posledné z nich sa skončilo približne pred 10 000 rokmi, na konci doby ľadovej v Európe a Amerike. Vtedy sa v rozsiahlych častiach oblasti nachádzali lesy, úrodné roviny a rieky a žili tam ľudia, ktorí zanechali maľby a rytiny zvierat aj loveckých scén.

Neskôr sa krajina postupne vysušila. Rieky slabli, jazerá sa menili na soľné plochy a vegetácia ustupovala. Podľa opisu v texte Sahara zaberá asi 3 500 000 štvorcových míľ, tiahne sa od Atlantiku po Červené more a od Atlasu po povodie Nigeru. Jedna šestina jej plochy je pohyblivé more piesku, no život sa stále sústreďuje do oáz, ktoré udržiavajú datľové palmy a zavlažovanie.

Tento kontext je dôležitý aj pre samotnú cestu. Ukazuje, že prechod Saharou neznamenal len jazdu cez piesok, ale pohyb v obrovskom priestore s minimom zdrojov, kde o bezpečí rozhodovali zásoby, orientácia, technika a disciplína.

Nakoniec prišla správa, že konvoj je pripravený vyraziť. Cestovatelia sa museli hlásiť polícii, armáde aj úradom a vypĺňali množstvo formulárov o trase aj dĺžke pobytu. Vojenský sprievod sa zoradil skoro ráno. Tvorilo ho osem obrnených vozidiel a 50 mladých francúzskych vojakov vyzbrojených guľometmi. Ich Mzuri bola jediným súkromným autom v kolóne a dostala miesto hneď za sanitkou. Za nimi nasledovalo 60 až 70 ťažkých transsaharských nákladných áut smerujúcich ďalej na juh.

Príbeh v tomto bode ukazuje, čo v 50. rokoch znamenalo cestovať cez Saharu po vlastnej osi. Nebola to romantická expedícia, ale zdĺhavý a drahý presun, pri ktorom sa spájali vojenské opatrenia, extrémne podmienky púšte a neistota vojnového konfliktu. Isté je, že dvojica prešla časť trasy, ktorú miestne úrady považovali za mimoriadne nebezpečnú. Menej isté zostáva všetko, čo mohlo nastať, keby ich na ceste naozaj zastavili ľudia, ktorých pri postoch a v teréne míňali.

Zdroj: National Geographic History

Pôvodný článok: https://www.nationalgeographic.com/history/article/algeria-sahara-desert-car-archival