Umelci premenili dáta z FLUXNET na hudbu, video a obrazy o „dychu biosféry“

Projekt fluxART spojil umelcov a vedcov, ktorí pracujú s dátami z veží FLUXNET sledujúcich výmenu plynov medzi ekosystémami a atmosférou. Výsledkom sú diela založené na reálnych meraniach – od zborovej skladby po videoinštalácie – ktoré majú ľuďom priblížiť, čo tieto údaje hovoria o lesoch, mokradiach, farbe krajiny aj klimatickej neistote.

Artists and Scientists Partner to Bring Atmospheric Data to Life.

Zdroj: https://eos.org/articles/artists-and-scientists-partner-to-bring-atmospheric-data-to-life

Spoluprácu financovala National Science Foundation. V projekte sa umelci spojili s výskumníkmi z medzinárodnej siete FLUXNET, ktorá pomocou techník eddy covariance meria pohyb plynov medzi krajinou a atmosférou. Vedci často hovoria, že takto sledujú „dych biosféry“ – teda neustálu výmenu medzi zemou a vzduchom. Environmentálna vedkyňa Maoya Bassiouni z University of California, Berkeley, ktorá rezidenčný program vytvorila a viedla, túto predstavu rozšírila aj na samotnú spoluprácu: tok ako metaforu spojenia, vzťahov a vzájomného odovzdávania.

Dvojice vedec – umelec spolupracovali rok. Počas rezidencií vznikli hudobné kompozície, videoinštalácie, keramické diela aj maľby. Predstavili ich začiatkom roka 2026 v Patricia Valian Reser Center for the Creative Arts v Corvalis v štáte Oregon. Koncom mája Bassiouni o sérii prednášala spolu s ďalšími dvoma autormi v NCAR Mesa Lab v Boulderi v štáte Colorado. Inštalácia so všetkými štyrmi projektmi sa v knižnici Mesa Lab otvorila 27. mája a potrvá do konca roka 2026.

Jednu z dvojíc tvorili zvuková umelkyňa a skladateľka Sara Bouchard a biogeochemik Chris Gough, výkonný riaditeľ Rice Rivers Center pri Virginia Commonwealth University. Gough skúma, ako klíma a rôzne narušenia ovplyvňujú ekosystémy, najmä lesy a mokrade. Bouchard strávila rok v jeho laboratóriu, aby lepšie porozumela jeho výskumu.

Ich spoločným výsledkom je skladba pre zbor a bicie nástroje En Masse. Dielo sa sústreďuje na prepojenie komunít a ekosystémov v čase klimatickej krízy. Päť častí skladby nesie názvy „Air“, „Wood“, „Soil“, „Fire“ a „Breath“ a odkazuje na pohyb uhlíka v prostredí. Popri hlasoch a nástrojoch zaznieva aj vtáčí spev, nahrávky z kompostu, sonifikované dáta z Goughovho laboratória a hovorené výpovede ľudí, ktorí opisujú svoje obavy súvisiace s klímou.

Ďalšiu spoluprácu vytvorili videoartistka Julia Oldham a rastlinný ekofyziológ Christopher Still z Oregon State University. Oldham najprv navštívila 53-metrovú vežu FLUXNET pri meste Sisters v Oregone, ktorú Still so svojím tímom monitoruje. Na vrchole veže pracuje PhenoCam, ktorá každú polhodinu fotografuje okolitý Deschutes National Forest. Still z týchto záberov vyhodnocuje, ako sa v čase mení zeleň korún stromov, pretože takéto zmeny môžu napovedať o tokoch uhlíka, vody a energie.

Oldham zaujalo, že vedecká práca tu stojí aj na sledovaní farby. Práve v tom videla silný prienik medzi umením a výskumom. Spolu preto vytvorili dve diela. Prvé, 18//Flux, ukazuje, ako sa farby a svetlo na jednom mieste sledovanom pomocou PhenoCam menili od štvrtej ráno do deviatej večer počas 13 rokov. Každý obraz je rozdelený na 13 pásov a každý z nich predstavuje jednu hodinu sledovaného intervalu.

Počas projektu sa rozprávali aj o rastúcej úlohe lesných požiarov v regióne. Jedna z veží FLUXNET, s ktorou pri projekte pracovali, medzitým zhorela. Aj z týchto rozhovorov vzniklo dielo September: Orange – trojkanálové video so zábermi z 24 rôznych PhenoCam v severozápadnej časti Spojených štátov a Kanady. Keď majú všetky krajiny rovnaký odtieň, obraz sa na chvíľu zastaví. V septembri, keď oblasť Cascadia zasiahnu požiare, sa dominantnou farbou stáva oranžová. Inštaláciu dopĺňajú terénne nahrávky z oregonských lesov a sonifikované údaje o zelenosti korún stromov.

Pre praktické chápanie vedy je dôležité najmä to, že projekt neostal pri estetickom spracovaní dát. Ukázal, že zložité environmentálne merania možno sprostredkovať aj spôsobom, ktorý je pre verejnosť bezprostrednejší než graf alebo odborná prednáška. Christopher Still to pomenoval priamo: na dvojrozmerný graf reaguje len málokto, kým obrazy a fotografie oslovia takmer každého. Práve v tom vidí silný most k vede.

Čo vlastne meria FLUXNET

FLUXNET je medzinárodná výskumná sieť, ktorá sleduje výmenu plynov medzi ekosystémami a atmosférou. V tomto prípade išlo najmä o dáta z veží v Spojených štátoch. Takéto merania pomáhajú pochopiť, ako lesy, mokrade a ďalšie prostredia prijímajú a uvoľňujú látky či energiu. Článok zdôrazňuje najmä obraz „dychu biosféry“ – teda nepretržitého toku medzi krajinou a vzduchom.

Snímka zobrazuje: Artists and Scientists Partner to Bring Atmospheric Data to Life.

Zdroj: https://eos.org/articles/artists-and-scientists-partner-to-bring-atmospheric-data-to-life

Vo všeobecnom kontexte ide o jeden zo spôsobov, ako vedci sledujú reakciu ekosystémov na počasie, klímu alebo narušenia prostredia. Umelecký projekt tieto údaje nemení ani nenahrádza vedu, ale premieňa ich do podoby, ktorú možno vnímať sluchom a zrakom.

Ako sa dáta menia na umenie

V projekte nešlo len o to, že umelec dostal tabuľku čísel a vytvoril z nej dielo. Dôležitou súčasťou boli ročné rezidencie, počas ktorých sa umelci oboznamovali s výskumom priamo v laboratóriách alebo v teréne. Sara Bouchard napríklad strávila čas v Goughovom laboratóriu, aby pochopila, ako jeho tím sleduje fungovanie lesov a mokradí.

Takýto postup je podstatný aj širšie: keď umelecké dielo vyrastie z dlhodobej spolupráce, nemusí byť iba ilustráciou vedy. Môže zachytiť spôsob premýšľania, otázky aj emócie, ktoré sa pri výskume objavujú. V prípade En Masse to vidno na spojení laboratórnych dát, terénnych zvukov a ľudských hlasov hovoriacich o klimatickej úzkosti.

Farba lesa ako vedecký nástroj

Jedna z najzaujímavejších línií článku ukazuje, že farba krajiny nie je iba vizuálny dojem. Christopher Still využíva zábery z PhenoCam na sledovanie toho, ako sa mení zeleň lesného porastu v čase. Takéto zmeny môžu poskytovať informácie o tokoch uhlíka, vody a energie.

Práve tu sa vedecký a umelecký pohľad prirodzene stretli. Julia Oldham vnímala prácu s farbou ako spoločný jazyk oboch odborov. Jej diela preto nestavajú len na estetike lesa, ale aj na tom, že farebné zmeny nesú merateľnú informáciu. Pre publikum je to názorný spôsob, ako pochopiť, že aj obraz krajiny môže byť dátovým záznamom.

Prečo do príbehu vstupujú požiare

Rozhovory medzi Oldham a Stillom sa postupne dotkli aj rastúcej úlohy lesných požiarov v regióne. Zdroj priamo uvádza, že jedna z veží FLUXNET použitých v projekte zhorela. To dodalo ich práci ďalšiu vrstvu: nešlo už len o dlhodobé sledovanie sezónnych zmien, ale aj o krajinu, ktorú výrazne mení narušenie.

Všeobecne platí, že požiare dokážu zásadne ovplyvniť vzhľad lesa aj procesy, ktoré vedci na takýchto miestach sledujú. Samotný článok však pri tomto bode zostáva pri umeleckom a observačnom rámci. September: Orange preto netvrdí viac, než čo ukazujú použité zábery a zvuky: že v období požiarov oranžová farba vizuálne ovládne veľké územie.

Čo si z toho môže odniesť verejnosť aj veda

Najsilnejším odkazom fluxART je zrejme to, že medzi vedou a umením nemusí byť ostrá hranica. Obe oblasti sa snažia uchopiť svet, len používajú odlišné nástroje. V článku to zaznieva opakovane – od slov Sary Bouchard až po reakcie vedcov, ktorých prekvapilo, ako intenzívne publikum na diela reagovalo.

Pre verejnosť môže byť takýto formát vstupnou bránou k témam, ktoré sa inak spájajú najmä s grafmi, odbornými termínmi a konferenciami. Pre vedcov zas môže byť užitočný ako doplnkový spôsob komunikácie zložitých dát. Zároveň ostáva otvorené, ako presne takýto prístup mení porozumenie publika v dlhšom horizonte. Zdroj ukazuje najmä to, že záujem a silná odozva existujú – a že umelecké spracovanie môže pritiahnuť ľudí k vedeckému obsahu spôsobom, ktorý bežná prezentácia často nedokáže.

Zdroj: Eos

Pôvodný článok: https://eos.org/articles/artists-and-scientists-partner-to-bring-atmospheric-data-to-life