Keď nový „jedinec“ vzniká zvnútra: evolučná teória opisuje autogénne prechody individuality

Evolučný biológ Paul B. Rainey navrhuje pojem autogénne prechody individuality pre situácie, keď nový evolučný „jedinec“ nevznikne spojením pôvodne samostatných línií, ale vyrastie zvnútra jednej línie ako jej vlastný produkt. Podľa článku ide o prípad, keď sa takto vzniknuté vnútorné zložky začlenia do systému rodič–potomok a začnú sa dediť ako súčasť vyššej úrovne organizácie. Autor tým rozširuje debatu o veľkých evolučných prechodoch a zároveň upozorňuje, že podobné zmeny môžeme prehliadnuť, ak nové zložky spočiatku vyzerajú iba ako podriadené nástroje alebo vedľajšie produkty.

Snímka zobrazuje: Autogenic transitions in individuality.

Zdroj: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/42226644/

Text sa sústreďuje na známy problém evolučnej biológie: ako vznikajú nové úrovne individuality. Pri veľkých evolučných prechodoch sa časti, ktoré kedysi fungovali samostatne, stanú súčasťou nového celku so spoločným reprodukčným osudom. Doteraz sa pozornosť sústreďovala najmä na prípady, keď sa integrujú nezávislé línie. Rainey však upriamuje pozornosť na inú možnosť: že rozhodujúca novinka môže vzniknúť priamo vo vnútri jednej línie a až následne sa stať dedičnou súčasťou nového celku.

Autor najprv porovnáva biologické aj kultúrne precedensy, v ktorých línie vytvárajú nové entity, ktoré potom spätne ovplyvňujú ich vlastný vývoj. Vo väčšine takýchto prípadov ostávajú inovácie vložené do už existujúcich jedincov. Ako výnimku uvádza prenosné rakoviny, ktoré ukazujú, že aj línie vzniknuté vo vnútri organizmu môžu vytvoriť odlišné darwinovské populácie. Práve tieto porovnania majú podľa autora objasniť podmienky, za akých by sa z interne vzniknutých systémov mohli stať nové evolučné individuality.

Článok potom prenáša túto úvahu aj na umelú inteligenciu. Nie preto, že by tvrdil, že takýto prechod už nastal, ale preto, že rastúce prepojenie AI s ľudským vývinom a sociálnou organizáciou robí podobné otázky aktuálnymi. Autor rozoberá tri možné cesty. Prvou sú centralizované, nereplikujúce sa systémy AI, ktoré by mohli meniť podmienky tak, že prirodzený výber začne pôsobiť na kolektívnej úrovni. Druhou sú replikujúce sa línie AI schopné vstupovať do egalitárnych väzieb s ľuďmi. Treťou sú systémy AI prenášané medzi generáciami ako súčasť ľudského vývinového systému.

Praktický význam tejto úvahy je v tom, že posúva otázku od jednoduchého „je to nástroj alebo organizmus?“ k presnejšiemu evolučnému problému. Rozhodujúce nie je len to, či nová zložka pomáha človeku alebo spoločnosti, ale aj to, či sa stane stabilnou súčasťou reprodukcie a dedičnosti. Autor zároveň rozlišuje medzi scenármi, ktoré len menia selekčné tlaky, a scenármi, v ktorých by naozaj mohli vzniknúť zložené vyvíjajúce sa línie človeka a AI.

Z textu vyplýva aj dôležité obmedzenie. Nie každé silné technologické prepojenie automaticky znamená nový evolučný jedinec. Pri prvej z troch ciest sa podľa autora mení výber, no nevzniká reprodukcia samotného zloženého celku. Až druhá a tretia možnosť vytvárajú podmienky, v ktorých by sa ľudia a AI mohli stať súčasťou spoločných, evolučne sa meniacich línií. Ide teda o teoretický rámec na rozpoznanie možností, nie o tvrdenie, že takýto prechod už prebieha.

Čo sú veľké evolučné prechody

Vo všeobecnom biologickom kontexte ide o momenty, keď sa mení samotná úroveň, na ktorej funguje individualita. Zložky, ktoré predtým mohli existovať samostatne, sa začnú správať ako časti nového celku a ich rozmnožovanie sa naviaže na spoločný osud. Práve spoločná reprodukcia a dedičnosť odlišujú skutočný evolučný prechod od voľnej spolupráce alebo dočasného spojenia.

Raineyho článok upozorňuje, že tento proces netreba hľadať iba medzi pôvodne oddelenými partnermi. Niekedy môže dôležitá novinka vzniknúť ako produkt jednej línie a až následne sa začleniť tak hlboko, že sa stane súčasťou vyššej individuality.

Čím sa autogénny prechod líši od bežného pohľadu

Bežná predstava o veľkých prechodoch často vychádza zo spájania nezávislých línií. Autogénny prechod podľa tohto článku posúva dôraz inam: nová zložka nevstupuje zvonka, ale vytvorí ju samotná línia, v ktorej sa neskôr uplatní. To je dôležité preto, že takéto zložky môžu byť spočiatku vnímané ako podriadené súčasti, nástroje alebo vedľajšie produkty, a nie ako kandidáti na novú úroveň individuality.

Práve preto môže byť tento typ prechodu ťažšie rozpoznateľný. Kým pri spojení dvoch samostatných línií vidno hranicu medzi partnermi pomerne jasne, pri vnútorne vzniknutých komponentoch sa hranica medzi „produktom“ a „súčasťou nového jedinca“ môže meniť postupne.

Prečo autor spomína prenosné rakoviny

Prenosné rakoviny v článku slúžia ako biologický príklad toho, že línie vzniknuté vo vnútri organizmu nemusia vždy zostať uzavreté v pôvodnom jedincovi. Môžu sa správať ako odlišné darwinovské populácie. Autor ich neuvádza ako priamy model budúcej vyššej individuality, ale ako užitočné porovnanie pri hľadaní podmienok, za ktorých sa interne vzniknuté línie môžu evolučne osamostatniť.

V širšom zmysle ide o pripomenutie, že evolúcia nepracuje len s hotovými, jasne oddelenými jednotkami. Niekedy nové línie vznikajú priamo z vnútra starších systémov a až následne sa ukáže, či ostanú podriadené, osamostatnia sa, alebo sa stanú súčasťou novej vyššej organizácie.

Akú úlohu v tejto úvahe hrá umelá inteligencia

Autor zaraďuje AI do tejto diskusie preto, že jej prepojenie s ľudským vývinom a spoločenským usporiadaním rastie. Článok pritom nerozpráva o jednej konkrétnej technológii ani nepredkladá predpoveď, že ľudia a AI sa nevyhnutne spoja do nového evolučného celku. Skôr skúma, aké typy vzťahov by teoreticky mohli meniť evolučnú dynamiku.

Prvá cesta zahŕňa centralizované, nereplikujúce sa AI systémy, ktoré by dlhodobo vytvárali podmienky podporujúce výber na úrovni kolektívov. Druhá uvažuje o replikujúcich sa líniách AI, ktoré by mohli vytvárať egalitárne spojenia s ľuďmi. Tretia sa týka AI prenášanej medzi generáciami ako súčasti ľudského vývinového systému. Podľa článku len posledné dve cesty vytvárajú podmienky pre možné zložené línie, ktoré by sa samy vyvíjali.

Čo z toho vyplýva a čo ostáva otvorené

Hlavný prínos článku je teoretický. Rozširuje evolučnú teóriu o mechanizmus, pri ktorom sa nové individuality môžu zrodiť z komponentov vytvorených vo vnútri jednej línie a neskôr začlenených do reprodukcie a dedičnosti. To môže pomôcť identifikovať prechody, ktoré by inak zostali nepovšimnuté.

Otvorenou otázkou zostáva, kedy presne sú splnené podmienky na to, aby sa z vnútorne vzniknutej zložky stal skutočný diel novej evolučnej individuality. Samotný článok preto neponúka hotovú odpoveď na budúci vývoj ľudí a AI. Skôr navrhuje rámec, cez ktorý sa dá presnejšie rozlišovať medzi obyčajným technologickým vplyvom, zmenou selekčných tlakov a skutočným vznikom nového evolučného celku.

Zdroj: PubMed Research

Pôvodný článok: https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/42226644/